Poľské bluesrockové zoskupenie ME AND THAT MAN, združené okolo veľmi známej postavy metalovej scény Nergala, v stredu, 4. októbra, započalo tretiu – záverečnú – časť svojho poľského turné v meste Bielsko-Biała. Koncert začínal o siedmej hodine večer v miestnom RudeBoy Clube a okrem headlinera hostil i dvoch predskokanov, ktorí kapelu sprevádzajú počas celého turné.

 

Organizátori boli počas celého večera veľmi presní a celý priebeh akcie šľapal ako švajčiarske hodinky. Brány klubu sa otvorili o pol siedmej nedočkavým fanúšikom, ktorí, samozrejme, už dlhší čas stáli frontu na svoje najexkluzívnejšie miesta. Tí najšťastnejší (a najtrpezlivejší) nakoniec stáli ani nie pol metra od účinkujúcich kapiel. Tí pohodlnejší si vopred rezervovali boxy, v ktorých sa mohli posadiť, ale daňou za takýto luxus bol horší výhľad na dianie na pódiu. Boxy boli totiž rozmiestnené po bokoch klubu za úrovňou šírky pódia. To ale nakoniec nebránilo ani týmto účastníkom skvele sa baviť so všetkými interpretmi večera.

 

Ako prvý na pódium vystúpil umelec SASHA BOOLE. Tento mladý interpret ma na chvíľu svojou sebavedomou plynulou poľštinou zmiatol. Zdalo sa mi totiž, že Sasha je z Ukrajiny. Ale zdalo sa mi správe a počiatočné zmätenie sa náhle zmenilo na veľké uznanie. Asi sa pýtate, prečo spomínam iba jedno meno. Je to preto, že Sasha stál skutočne na pódiu úplne sám. Sám s gitarou, kazoo (dychový nástroj), opaskom plným ústnych harmoník, tamburínou na nohe a snímačom, ktorý vydával zvuk kopáku pod nohou.

 

Tento charizmatický chlapík si získal srdcia všetkých prítomných hneď po svojom príchode. Počas vystúpenia tohto skvelého hudobníka a rovnako dobrého zabávača sa zdalo, že hovorí o čosi viac, než spieva a hrá. Takmer každej z jeho piesní totiž predchádzal dlhý a zábavný predslov. Nikomu to ale nevadilo. Počúval sa veľmi dobre.

 

Okrem hovorených prejavov, Sasha ozvláštnil svoje vystúpenie aj o dva mikrofóny, pričom jeden bol naefektovaný, akoby spevákov hlas vychádzal z telefónneho slúchadla. Čas letel naozaj rýchlo pri toľkýchto hudobných vnemoch od jedného hudobníka a pri príbehoch o tom, ako má problém pri hraničných kontrolách so svojím kazoo, pretože si colníci myslia, že v tom pašuje marihuanu, alebo pri piesňach o tom, ako Brad Pitt zachraňuje svet pred zombíkmi, ale Ukrajinci, Slováci a Poliaci si musia vystačiť sami, lebo on sa zaujíma iba o Ameriku, Austráliu a iné veľké zeme, či o tom, čo by robil, keby vedel, že nasledujúci deň príde koniec sveta... Tridsaťpäť minút zmesi stand-upu, country a folkrocku „ukrajinského Jaromíra Nohavicu“ ubehlo ako voda, ale na ďalšiu kapelu sme, našťastie, nemuseli dlho čakať.

 

Pódium sa zahemžilo technikmi a o desať minút už na ňom stála varšavská formácia FERTILE HUMP. Toto trio prekvapilo svojou zostavou. Trio v zložení dve gitary a bicie ale nešokovalo prítomných iba absenciou basovej gitary a činelov. Útla speváčka totiž disponovala farbou hlasu, ktorá väčšine prítomných vyrazila dych. Najlepšie by sa asi dala azda prirovnať k Amy Winehouse. Tento „nosovo“ znejúci hlas dokonale zapadol do kombinácie bluesu, grungeu a rock n' rollu, ktorú predviedli. Okrem špecifického spevu kapelu robil veľmi originálnou jej bubeník, ktorý činely svojej bicej súpravy nahradil tamburínou pripevnenou na kopák a rumbaguľou, ktorú v niektorých skladbách používal namiesto jednej paličky.

 

Menším sklamaním bolo, že druhý gitarista/spevák spoločné časti so speváčkou spieval unisono. Žiadne oživenie, čo sa týka vokálov, sa tým pádom nekonalo. Navyše bola kapela dosť skúpa na slovo. Úvodná otázka, či sa bavíme a máme čo piť, záverečné predstavenie a poďakovanie. Oproti prvému vystupujúcemu by sa dalo povedať, že sme išli z extrému do extrému. Fertile Hump to ale publiku vynahradili skutočne nespútanou energiou, ktorou prekypovala každá sekunda ich tridsaťpäťminútového originálneho vystúpenia.

 

Po odchode Fertile Hump z dosiek pódia opäť nastal zhon. Ale s úderom pol deviatej sa už prítomným tlačili do uší tóny intra akoby vystrihnutého z westernového filmu. Tie sprevádzali nástup hlavnej hviezdy večera na pódium. Páni John Porter a Adam Nergal Darski prišli v sprievode svojich dvoch pobočníkov a koncert odpálili prvým singlom My Church Is Black z ich debutového albumu Songs Of Love And Death. Keďže prebiehajúce turné je čisto poľské a táto skladba má aj poľskú verziu s názvom Cyrulik Jack, trochu som očakával práve túto. Kapela ale očividne brala ohľad aj na nás, zahraničných prišelcov.

 

Od prvej sekundy vládla na pódiu i pod ním veľmi dobrá nálada. Už pri druhej skladbe Nightride som sa aj na Johna Portera, z ktorého vyžarovala akási prirodzená úcta a rešpekt, pozeral inak. Úplne sa odviazal a on i celá kapela si svoje vystúpenie užívali naplno. Bolo to cítiť ako v spontánnych „tanečných“ choreografiách, tak i v pozmenenom frázovaní v niektorých častiach piesní u oboch spevákov. Vo veľmi optimisticky znejúcej skladbe One Day, ktorej text je, paradoxne, na tému odchodu z tohto sveta, dokonca Nergal úplne odimprovizoval intro skladby.

 

Príhovory k publiku a zapájanie prítomných do spevu boli taktiež na dramaturgickom poriadku. Refrény skladieb Magdalene, Cross My Heart And Hope To Die, Get Outta This Place či Voodoo Queen odspievali azda všetci prítomní. Bolo to, akoby kapela vybrala to najlepšie z predošlých dvoch vystúpení, znásobila to a navyše do toho pridala obrovskú dávku radosti, spontánnosti a vďačnosti.

 

Keďže kapela Me And That Man má na konte iba jeden album, nič prekvapujúce sa v setliste stať asi ani nemohlo. Kapela odohrala všetky skladby z tohto CD a aj jednu z bonusových skladieb, ktoré sa vyskytli na limitovaných digibook verziách albumu. Pieseň Lies tak zostala jedinou z dielne kapely, ktorá na koncerte nezaznela. Možno aj preto muzikanti viac vsadili na prepracovanosť dramaturgie. A to nielen čo sa týka spomínaných elementov.

 

Po úvodných deviatich skladbách na pódiu zostal John Porter úplne sám. Zahral a zaspieval skladbu Of Sirens, Vampires And Lovers. V jeho sólovom podaní táto skladba nabrala tajomný až mystický charakter. Hneď po nej zas odišiel John a vrátil sa zvyšok kapely v sprievode Sashu, ktorý tento večer odštartoval. S kapelou si strihol skladbu Cross My Heart And Hope To Die, v ktorej hral na bendžo. Túto skladbu páni odohrali v sede na barových stoličkách, rovnako ako aj nasledujúcu Submission, v ktorej už Sashu opäť nahradil John. Potom už ale znova šou nabrala na intenzite.

 

Nasledovali posledné dve skladby kapely Me And That Man. Do záverečnej Shaman Blues, samozrejme, páni zakomponovali aj predstavenie celej kapely. No a potom prišli na rad prídavky v podobe cover verzií skladieb Psycho Killer od Talking Heads a Refill od niekdajšej kapely Johna Portera, ktorá si hovorila Porter Band. Počas tejto poslednej časti celej šou sa už na pódiu i pod ním zabávali všetci naplno a užívali si stále gradujúcu atmosféru. Zlatým klincom bolo, keď sa Nergal rozhodol postaviť na kovové zábrany pred pódiom a nakoniec neodolal, odovzdal technikom gitaru a hodil sa do jasajúceho davu.

 

Tento koncert, ktorý nebol vyslovene rockovým, ale bol aj zmesou alternatívy, indie, country, bluesu a folku, bol pre všetkých prítomných obrovským zážitkom. Samotný Nergal, ktorý si všimol medzi prítomnými i zjavných metalistov, ďakoval, že sa na tento druh hudby prišli pozrieť aj fanúšikovia Behemothu, ktorí, ako povedal, „po štvrtej pesničke tiež podľahli a začali sa veselo pohupovať“ do rytmu ich nekrobluesu. Ďakoval aj ostatným prítomným a úprimne vyjadril, že tento koncert bol doposiaľ najlepším, aký na poľskom turné mali. A to aj napriek tomu, že už hrali v kluboch, kde bola štyrikrát väčšia kapacita a boli vypredané. Myslím, že som nebol jediný, kto mal silný pocit, že to neboli iba prázdne slová, ktoré hovorí na každej šou. Bolo totiž vidieť, že celá kapela si svoje vystúpenie neskutočne užíva a všetci členovia sú úplne uvoľnení a odviazaní. O tom svedčí dozaista aj Nergalov spomínaný crowdsurfing, ktorý sa doteraz na žiadnej šou tohto turné neodohral.

 

Ako je už spomenuté, organizácia koncertu bola zvládnutá bravúrne a zvuk bol počas všetkých troch vystúpení taktiež veľmi kvalitný. Každý nástroj a aj spevy bolo počuť dokonale čisto. O výkonoch muzikantov azda netreba viac hovoriť, pretože snáď zrozumiteľne vyplýva, že všetci muzikanti podali fenomenálne výkony. A aby toho nebolo málo, po koncerte všetci interpreti, s výnimkou Nergala, prišli, usadili sa v kútiku, kde sa predával merch a ochotne podpisovali do neskorého večera, čo ešte umocnilo skvelý pocit z tohto nezvyčajného hudobného zážitku.

 

Setlist: My Church Is Black, Nightride, Get Outta This Place, Magdalene, On The Road, Love & Death, Voodoo Queen, Ain’t Much Loving, One Day, Of Sirens, Vampires And Lovers, Cross My Heart And Hope To Die, Submission, Better The Devil I Know, Shaman Blues, Psycho Killer, Refill