Aj napriek tomu, že nebol víkend, ale začiatok týždňa, 12. decembra viedenský Gasometer praskal vo švíkoch pod náporom vypredaného koncertu STONE SOUR, kde sme sa v rámci teploty v miestnosti ocitli doslova v pekelnom kotli, v ktorom nás s veľkou kopou čili papričiek varil hlavne Corey Taylor so svojou bandou.

 

Ale nebolo tomu tak hneď od začiatku. Ako prví sa na pódium postavili THE PRETTY RECKLESS vedení charizmatickou a poriadne divokou blondínkou Taylor Momsen. Je však škoda, že ich šou nebola až taká divoká a skvelá, ako sa o nich hovorí. Tí v publiku, ktorí prišli nielen kvôli druhému chodu večera, čo bolo vlastne hlavné jedlo, zrejme zostali sklamaní. Prvá skupina pôsobila príliš staticky, ich vystúpeniu chýbal život. Alebo by možno stačila aspoň troška korenia, aby sa to rozprúdilo tým správnym smerom. No neprišla žiadna iskra do ohňa. Taylor s chalanmi iba mlátili o seba kameňmi ako jaskynní ľudia a pokúšali sa stvoriť oheň, čo sa im nedarilo. Sledovať, ako Taylor celý čas zápasila so šnúrou z mikrofónu, zrovna nebolo ničím zaujímavým a keď si vzala do rúk gitaru, na ktorej ani poriadne nehrala, iba sa tak tvárila, kvalita tohto vystúpenia iba padala v špirále smerujúcej dolu.

 

Nepomáhal ho zodvihnúť ani fakt, že hoci mali kvalitného gitaristu, chudák basák Mark Damon si tiež užil trapas, kedy síce bolo počuť basové línie, ale on v tej chvíli poriadne nehral. Nakoniec všetci asi boli radi, keď táto zostava po desiatich odohratých skladbách opustila pódium. Je to smutné, no bolo to tak. Dokazoval to aj fakt, že ľudia sa počas ich setu veľmi nezabávali, iba tak postávali a čakali, kým konečne skončia. No napriek všetkému Taylor vždy dostala spoluprácu publika, pokiaľ si ju vypýtala. Je pozitívne, že ju neignorovali úplne, hoci samotné vystúpenie kapely začínalo dosť podivne nejakými povzdychmi, ktoré zneli ako zo zlého porna.

 

The Pretty Reckless mali byť zahrievacím kolom večera, ale podľa všetkého nie veľmi úspešným. Bohužiaľ, skôr sa stali nutným zlom, ktorému sme sa nemohli vyhnúť. Nemuselo tomu tak byť, keby aspoň trochu zapracovali na dynamickosti vystúpenia. Lebo iba kratučká spolupráca s publikom a Taylorin sexi vzhľad sú veľmi málo na to, aby dokázali strhnúť pozornosť davu. Tak či tak, nech by už podali akýkoľvek výkon, každý sa už nevedel dočkať hlavného protagonistu.

 

Ten prišiel na rad presne o 21. hodine, kedy druhýkrát za večer zhasli svetlá a na privítanie sa ako intro z nahrávky ozvala skladba Ysif z najnovšieho albumu Hydrograd. A už počas nej bolo nadšenie davu tikajúcou časovanou bombou, ktorá vybuchla hneď po tom, čo sa na pódiu objavili členovia Stone Sour, ale obzvlášť Corey Taylor, pri ktorého príchode výbuch bomby nadšenia spôsoboval tlakovú vlnu so zemetrasením o veľkosti najvyšších stupňov Richterovej stupnice.

 

Frontman zostavy pôsobil, akoby bol na motor. Neúnavne pobehoval po pódiu hneď od samého začiatku a neprestal až do konca, kedy ako čerešničku na torte poskytol príjemný výhľad všetkým prítomným dámam, kedy zo seba zhodil prepotené tielko. Jednoducho nie je vodcom len tak pre nič za nič a tento titul má právom. Ak niekto zo Stone Sour strhával na seba pozornosť viac než ostatní, bol to práve Corey.

 

Už počas Taipai Person/Allah Tea si Corey priniesol nástroj pripomínajúci guľomet či bazuku, ktorý namieril na divákov a vystrelil z neho konfety. Urobil tak potom ešte niekoľkokrát pri iných skladbách a naposledy počas Absolute Zero. Na okraji pódia žeravé fontány chrlili do vzduchu žiarivé prúdy iskričiek. Bolo použité množstvo efektov, medzi ktorými, samozrejme, nechýbali nafukovací panáci (jeden pre každého člena kapely), ktorých sme mali prvýkrát možnosť vidieť v klipe ku skladbe Fabuless. Ako inak, aj teraz sa nafúkli práve pri nej.

 

Po pomerne nezáživných The Pretty Reckless boli akční a dynamickí Stone Sour skokom do priepasti. Hlavou dolu. Hoci Corey najskôr prišiel oblečený ako elegán v saku a džínsoch, netrvalo dlho, kým sa saka zbavil a pobehoval po pódiu v tielku Steel Panther s jednorožcom a dúhou. Keďže Corey je známy showman, neustále si uzurpoval spoluprácu publika, ktoré s ním ochotne odspievalo každú jednu skladbu, a to dokonca aj tie, kde to ani nežiadal.

 

Úvodná časť setu sa skladala z YsifTaipei Person/Allah TeaKnievel Has Landed, ikonickej Made Of Scars, pri ktorej Corey vyhlásil, že sme všetci rodina, lebo každý jeden z nás je tvorený z jaziev (Made Of Scars, čím naznačil, aká skladba bude nasledovať), RebornSay You'll Haunt Me 30/30-150. Po tejto divočine, čo nikoho tričko nenechala suché a ani jediného človeka nezanechala nehybne stáť, prišla na rad prvá jemná skladba setu. Bola ňou Hesitate a Corey ju venoval všetkým prítomným dámam. Aby toho nebolo málo, sám si priniesol gitaru a pridal sa tak ku Christianovi Martuccimum, Joshovi Randovi a basgitaristovi Johnnymu Chowovi, ktorých stíhal pomedzi pesničky postupne predstavovať.

 

Ale čo by to bol za setlist, keby neobsahoval skladby zo všetkých albumov? A vedel to aj Corey. Vždy sa pýtal, či má dav rád niektorý konkrétny album pred tým, než odznela skladba z neho. Po Hesitate Audio Secrecy padla zmienka o dvojalbume House Of Gold & Bones Part 1 House Of Gold & Bones Part 2. Následne z prvého zmieneného z nich odznela Tired a hneď po Rose Red Violent Blue (This Song Is Dumb & So Am I) z Hydrogradu prišla Do Me A Favor z jeho pokračovateľa.

 

Napriek tomu, že vonku už nie je najteplejšie, Gasometer bol vriacim kotlom, kde pretekalo toľko potu, že by ním bolo možné naplniť niekoľko bazénov. Corey však myslel aj na to, že sa ľudia pod pódiom potrebujú trochu schladiť a z času na čas dav pooblieval vodou.

 

Set Stone Sour ubiehal až príliš rýchlo. Sotva sme sa nazdali a už tu bola záverečná epická Through Glass. Pohyby, práca s publikom, prihováranie sa ľuďom a žarty. Kapela stále mala čo ponúknuť a určite by nikto nebol namietal, ak by hrali do rána. Dokonca sa vyskytla aj vtipná situácia, kedy pred príchodom jednej z bonusových skladieb Absolute Zero Corey položil otázku, či mu dav pomôže odspievať jej úvod. Ale nerobil to masovo. Rozdelil si ľudí na niekoľko skupiniek. Najskôr sa pýtal časti po jeho ľavej ruke, ktorá síce zahučala silno, no keď sa otočil k pravej časti s rovnakou otázkou, aby mu ukázali, čo je v nich a či sú schopní pomôcť mu, múry Gasometra sa otriasli a Corey následne vysmial ľavú časť. Dokonca ich počastoval vztýčeným prostredníkom a grimasou. Dal im však šancu na reparát a oni skóre dorovnali, z čoho mal náramnú radosť. Potom došlo k masovému odspievaniu Absolute Zero, po ktorej už prišla iba Fabuless a kapela už len pohádzala suveníry.


Setlist: Ysif, Taipei Person/Allah Tea, Knievel Has Landed, Made Of Scars, Reborn, 30/30-150, Hesitate, Tired, Rose Red Violent Blue (This Song Is Dumb & So Am I), Do Me A Favor, Cold Reader, Get Inside, Song #3, Through Glass, Gone Sovereign, Absolute Zero, Fabuless

 

Pokiaľ by som mala zhodnotiť celkový dojem z daného večera, určite môžem povedať, že by som si niečo také zopakovala kedykoľvek. Podľa môjho názoru si však Stone Sour zaslúžia lepšieho predskokana ako sú The Pretty Reckless. Bolo príliš cítiť nepomer kvality medzi vystupujúcimi kapelami. Taylor Momsen bojujúca s káblom od mikrofónu ako s anakondou v džungli, ktorá sa ju práve pokúša zožrať a s občasnými efektami posilňujúcimi jej hlasový výkon, bola oproti výkonu neposedného veľkohubého Coreyho Taylora s hlasom ako zvon iba zrnkom soli vo vode oceánu. Najlepší zo všetkých v The Pretty Reckless bol jednoznačne ich gitarista Jamie Perkins, ktorý podával snáď aj lepší výkon ako samotná Momsen.

 

Zvukár zvládol oba sety ozvučiť skvelo, hoci The Pretty Reckless trochu v tomto ohľade pokrivkávali a Stone Sour sa to na začiaktu dotklo tiež, no v pomere k ostatnému to je len zanedbateľná kozmetická chyba, ktorá nakoniec aj tak bola opravená.

 

No a čo dodať na koniec? Asi len toľko, že pokiaľ ste tam neboli, rozhodne môžete ľutovať. Alebo si počkať na nápravu, keď sa Stone Sour vrátia, keďže vo Viedni sa im veľmi páči. No je tu aj šanca čakať, či niekedy nezavítajú na Slovensko, hoci to je asi rovné čakaniu na Godota.