Debutový album pražských SILEGRAIL je niečo, čo v česko-slovenských vodách nevidíme práve často. Progmetalových formácií sa síce v poslednej dobe vyrojilo viac ako dosť, podobne aj povedzme hardrockových. Akosi však nie a nie natrafiť na kvalitnú kapelu, ktorá by úspešne plávala na hranici týchto dvoch hudobných morí (snáď s výnimkou Persona Grata). Práve Silegrail sú tak tí, ktorí našli pomyselnú dieru na trhu, aj keď s týmto označením by som bol veľmi opatrný. Predsa len progresívny rock nepatrí práve k žánrom, ktoré by sa vyhrievali uprostred záujmu, naviac toto kvarteto si na chrbát naložilo o jednu potenciálnu príťaž navyše, a síce, že ich bezmenná prvotina je takmer výhradne inštrumentálnou záležitosťou. Záleží tak len na poslucháčovi, či album vopred odpíše alebo mu predsa len dá šancu. Prvá možnosť by bola kolosálnou chybou.

 

Silegrail je totiž muzika tak pestrá, premenlivá a hudobne „plná“, že po a) aj človek, ktorý nevstáva práve s albumami Emerson, Lake & Palmer a nechodí spať s Yes či Rush, si bez väčšej námahy nájde songy, ku ktorým sa bude dlho a rád vracať, a po b) spev by tejto nahrávke už len uškodil. Viď jediná rádiovka (ak sa to tak vôbec dá nazvať) Smell Of Suicide. Vokálne si v nej zahosťoval Jakub Sedlák. Jeho výkon neohúri, ale ani neurazí a to isté sa dá povedať o samotnej pesničke. Od zvyšku materiálu je dosť odlišná až sa mi do celkového konceptu albumu úplne nehodí. Zato taká Goodbye Mrs. Jane je niečo nadpozemské. Krásna zasnená orchestrálna skladba, kde sa prejavuje neuveriteľný cit pre dynamiku hlavného mozgu tejto kapely, klávesistu Michala Woreka. Tu sú už žánrové škatuľky úplne zbytočné, to je jednoducho skvelá hudba.


Hneď po nej nasleduje „odvrátená“ strana Silegrail. Look Into The Past je technicky náročná (všetci štyria členovia sú virtuózi svojho nástroja, je to predsa prog rock) a temná kompozícia plná riffov, polámaných rytmov, riffov, zmien tempa a riffov. Aj v takejto metalickej kanonáde sa však nájde priestor pre odľahčenie, viď až neoklasická vsuvka, kde počuť len klavír a akustickú gitaru. Práve takéto pasáže považujem za najsilnejšiu stránku celej nahrávky, pretože, úprimne povedané, niektoré metalové sekvencie sú síce brilantne zahrané a svojím spôsobom aj šikovne napísané, ale v pamäti teda dlho neostanú. Skrátka, vo väčšine prípadov melódia na tomto albume prebíja agresivitu.

 

Ďalším vrcholom albumu je hravá Disturbed, v ktorej sa klávesová vyhrávka strieda s gitarovou a vo výsledku sa z toho stáva veľmi chytľavá, ,,dreamtheaterovskými" prvkami okorenená chuťovka s luxusnou gitarou Jakuba Tirča (áno, ten z Heľeniných Očí, bez srandy). Záverečná Symphony Of Progress, atakujúca hranicu štvrťhodiny, je už len vlastne také zhrnutie všetkého, o čom celý ten album je. Michal si k nej prizval Juhočeskú filharmóniu pod vedením Petra Louženského a to bol vynikajúci nápad. Ten živý orchester skrátka počuť a žiadne plug-iny ho nikdy nenahradia. Začína to ako hudba k veľkolepému filmu, ktorým debut Silegrail v istom zmysle aj je, aj keď ide skôr o film lyrický ako komerčný. Postupne sa prehryzieme cez celú škálu na prvý pohľad náročných postupov, ale v spojení so všetkými tými sláčikovými nástrojmi, klarinetom, hobojom a bohviečím ešte to všetko znie tak organicky až si uvedomíte, že tú hudbu vôbec nevnímate ako zložitú. Geniálny záver pozoruhodného albumu. Pre progových fanatikov povinnosť, pre tých menej zažraných veľmi vhodný spôsob rozšírenia si obzorov v tomto žánri.


Moje hodnotenie:

Silegrail - Silegrail (recenzia) - 1 Silegrail - Silegrail (recenzia) - 2 Silegrail - Silegrail (recenzia) - 3 Silegrail - Silegrail (recenzia) - 4 Silegrail - Silegrail (recenzia) - 5 Silegrail - Silegrail (recenzia) - 6 Silegrail - Silegrail (recenzia) - 7 Silegrail - Silegrail (recenzia) - 8 Silegrail - Silegrail (recenzia) - 9 Silegrail - Silegrail (recenzia) - 10

spustiť video spustiť video

Použité zdroje:
Foto: FB kapely