Rok 2018 začal v novomestskom klube Blue Note naozaj hviezdne. Po krátkych novoročných prázdninách odpálili rok 12. januára hudobnou bombou určenou hlavne pre progresívnejšie ladených fanúšikov a to kapelou O.R.k.

 

Ak vám názov skupiny nič nehovorí, treba sa pozrieť na členov tejto hviezdnej zostavy a každému fanúšikovi kvalitnej hudby musí byť hneď jasné, o čo tu vlastne ide. Kapela v zostave Pat Mastelotto - bicie (King Crimson), Colin Edwin - basa (Porcupine Tree), Carmelo Pipitone - gitara a Lorenzo Esposito Fornasari - spev, zatiaľ vydala 2 albumy Inflamed Rides (2015) a Soul Of An Octopus (2017), ktoré boli veľmi pozitívne hodnotené hudobnými kritikmi a obsadzovali popredné miesta v rôznych rebríčkoch.

 

Na hlavné hviezdy večera sme si však museli chvíľu počkať, keďže pódium najskôr patrilo francúzskej kapele LIZZARD. Musím sa priznať, že s tvorbou týchto Francúzov som sa predtým vôbec nestretol, takže som bol vo veľkom očakávaní, čo na nás vybalia. LizZard začali hrať presne o ôsmej hodine. Rozbalili to naozaj bez akéhokoľvek rešpektu a hrnuli do nás svoju energickú hudobnú nálož. 

 

Ako je už veľmi dobrým zvykom v Blue Note, zvuk bol krištáľovo čistý a my sme si mohli úplne vychutnať dokonalé hudobné výkony všetkých muzikantov. Francúzi sa naozaj snažili a už od prvých tónov si získali srdcia všetkých prítomných na svoju stranu. Kapela hrá ako klasické rockové trio v zložení gitara, basa a neuveriteľne silne znejúce bicie, za ktorými však sedí útle žieňa.

 

Myslím, že málokto očakával takúto pecku. Hudobný štýl tejto kapely je ťažké zaškatuľkovať, nazvime ho jednoducho alternatívnym rockom v tom najlepšom slova zmysle. Silné až grungeové pasáže boli popretkávané progresívnymi sekačkami a otáčaním rytmov. Spevák, ktorý bol, mimochodom, vo vynikajúcej forme, mi v niektorých polohách pripomínal Eddieho Veddera. Svojím prejavom dokázal strhnúť naozaj všetkých a musím priznať, že už po pár skladbách mal môj krk toho neustáleho headbangovania po sediačky naozaj dosť.

 

Predkapela dostala nečakane veľký priestor. Hrala takmer hodinu, ale svoj čas si naozaj zaslúžila a odmenou jej bol standing ovation celého klubu. Bolo to naozaj veľké prekvapenie a keby som už po ich vystúpení  išiel domov, bol by som nadmieru spokojný z vydarenej akcie. Po koncerte sa mnohí prítomní vrhli na stolík s merchom a hromadne vykupovali všetky dostupné tričká a CD, ktoré muzikanti, samozrejme, ochotne podpisovali priamo na mieste. Prekvapením pre fanúšikov bolo aj nové CD Shift, ktoré oficiálne vyjde až 23. februára, no na koncerte si ho už mohli zakúpiť. Takejto lákavej akcii sa nedalo odolať a album sa mi už dnes točí v prehrávači.

 

Keď toto mal byť len predkrm, o to viac som sa tešil na hlavné hviezdy večera O.R.k. Štvorica začala svoj set pár minút pred pol desiatou zvukovou kakofóniou Therapy zo sólového albumu Lorenza Fornasariho Hypersomniac, následne sa však už hrali výlučne skladby z dvoch albumov O.R.k.

 

Lorenzo Fornasari, schovaný za vysokým plexisklom ako divoká šelma, bezchybne intonoval, Carmeno Pipitone na špeciálne upravenej akustickej gitare, ku ktorej si pod struny umiestnil snímač, čím získal veľmi špecifický zvuk, Colin Edwin väčšinu koncertu odohral na bezpražcovej basgitare a z boku pódia ich dopredu hnal bezchybný Pat Mastelotto. Myslím, že všetci zúčastnení museli pochopiť, že pred nimi stoji hudobná extra trieda. Muzikanti si to na pódiu očividne užívali presne ako aj diváci v hľadisku a servírovali nám jednu hudobnú lahôdku za druhou.

 

Po zvukovej „therapyi“ sa dostalo na Breakdown, No Need a následne na Funfair, vsetky tri skladby z prvého albumu, následne odznela hitová Searching For The Code a fantastická Collapsing Hopes z dvojky. Pri spomínanej skladbe sa Lorenzo prvýkrát odhodlal vyjsť spoza svojej plastovej ohrádky a intenzívne sa snažil rozhýbať a rozkričať všetkých prítomných.

 

Zároveň sa mi podarilo pochopiť, čo predstavuje chobotnica na obale druhého albumu. Podľa mňa je to prevtelenie pána Mastelotta, ktorý ako keby ani nemal iba štyri končatiny, ale oveľa, oveľa viac. To, čo stíhal uhrať, bolo absolútne fantastické a pritom nešlo o nejakú samoúčelnú exibíciu, ale svojou hrou fantasticky podporoval náladu každej skladby. Pat si pri hre vypomáhal špeciálnou taštičkou "Human organs", kde však nemal náhradné ruky a pľúca, ale iba poznámky k jednotlivým skladbám, ktoré si občas vytiahol na pomoc. Aby to však všetko nebolo len o hudbe, pri Scarlet Water sme si otvorili malé slovensko-anglické okienko, kde sme sa dozvedeli, že purpurová nie je fialová.

 

Po geniálnom Jellyfish sme zase učili muzikantov správnu výslovnosť slova Olomouc. Čas plynul v tejto luxusnej spoločnosti expresne rýchlo a zrazu sme sa dostali až ku koncu hlavného programu, kde zaznela za podpory samplov fantastická Pyre. Nasledovalo pre tento večer už obligátne standing ovation. Muzikanti sa nedali dlho presviedčať a bez zbytočných rečí sa pustili do prídavkov. Ako prvá zaznela Capture Of Reveal a my už sme si mysleli, že to nemôže byt lepšie.

 

Ale človek mieni a chobotnica mení... Na úplný záver zaznela jediná prebratá skladba, ktorou bola I'm Affraid Of Americans. Netreba snáď pripomínať, kto je pôvodným autorom a od koho si túto skladbu požičali (len pre istotu – bol to David Bowie). Touto peckou nás úplne dorazili a ukončili večer plný parádnej muziky.

 

Po pár minútach sa muzikanti objavili medzi divákmi a ochotne podpisovali všetko, čo sa im dostalo pod ruky. Ja som mal však ešte jednu úlohu, keďže mi stále vŕtalo v mozgovni, čo znamená tajomná skratka O.R.k. A keďže ani internet mi neposkytol odpoveď, spýtal som sa samotných muzikantov. No ani od jedného z nich sa mi nepodarilo dostať nejakú rozumnú odpoveď. Pat moje pátranie ukončil podobne ako Bruce Willis v kultovom filme Pulp Fiction, kde na otázku, čo znamená meno Butch, odpovedal stroho: „Americké mená hovno znamenajú.“ A tak je to aj so skratkou O.R.k. Naozaj nič neznamená.

 

Ak niekto očakával „profesorský“ večer plný nudných hudobných onanií, tak sa veľmi zmýlil, pretože obe kapely predviedli šou síce bez nejakých extravagantných sólových exhibícií, ale zahranú s energiou, ktorú následne preniesli na všetkých prítomných. Večer to bol teda naozaj úžasný a ja mám chuť sadnúť do auta a zopakovať si to znova na ich nasledujúcej zastávke turné, ktorá je v Brne. No už teraz mám v kalendári zakrúžkovaný deň, kedy sa sem znova vráti Pat Mastelotto. Na 10. marec je totižto pripravený koncert jeho ďalšieho projektu Stick Men, kde spojil svoje sily s nestarnúcim Tony Levinom a Marcusom Reuterom.

 

Setlist: Therapy, Breakdown, No Need, Funfair, Searching For The Code, Collapsing Hopes, Till The Sunrise Comes, Heaven Proof House, Scarlet Water, Jellyfish, Too Numb, Dirty Rain, Pyre, Capture Or Reveal, I'm Affraid Of Americans 


Použité zdroje:
Pavol ‘Pelgi’ Oravec