Funeral doom nie je práve žáner, ktorý by sa vyhrieval uprostred záujmu metalových fanúšikov. Je pomalý, repetitívny a zdanlivo stagnujúci. A predsa má svojich ultras, ktorí naň nedajú dopustiť. Kapely mávajú až mytologický status, koncertujú minimálne alebo vôbec, albumy vydávajú raz-dvakrát za dekádu a sú neraz zahalené rúškom tajomnosti dotiahnutej až do extrému, kedy sú neznáme nielen mená členov, ale aj ich domovská krajina.

 

Takýchto krajností sa, našťastie, stránia našinci SAMSARA. Ich debutové dielko When The Soul Leaves The Body možno zaradiť medzi melodickejšie kusy funebráckeho metalu, to však neznamená, že by ste mali očakávať niečo iné ako zhudobnený zmar, osamelosť, prázdnotu a nešťastie. Rovnako by však bolo chybou očakávať drsnú a neučesanú muziku na spôsob Wormphlegm alebo Nortt. Na ploche necelej hodinky sa nachádza šesť položiek, pričom tri z nich presahujú dĺžku desiatich minút. Skladby sa, pochopiteľne, nesú v pomalom tempe za hojnej podpory samplov, respektíve klávesov. Do takejto hudby to jednoducho patrí. Keď sa ozvú, tá drvivá pomalosť je zrazu aj majestátna, dôstojná. Často sa dostanú k slovu akustické vyhrávky,
šepot či dokonca nejaké tie rýchlejšie bicie, takže hrozba monotónnosti, tak bolestivo často prítomnej vo funeral doome, je zažehnaná.

 

Úvodná titulná skladba nijak neohromí ani neurazí. Máme tu štandardnú kompozíciu so sekaným riffom, avšak so zaujímavou zmenou tempa v druhej polovici. Ale čo nové vlastne chcete vymyslieť v takomto konzervatívnom žánri? Zato druhá The Letter About Knowledge disponuje znepokojivým tremolo riffom (no, tremolo pri tomto tempe sú vlastne bežné osminové noty), do ktorého sú hádzané „kilá“, vytvárajúc tak pomerne komplexnú melódiu, pripomínajúc tak najlepšie časy Shape Of Despair. Pri divokých a častých prechodoch po celej zostave bubnov mi zas prišli na um obskúrni Ea, aj keď tí sú hudobne o niečo okázalejší a pompéznejší.


Najlepšou piesňou však pre mňa je The Calling. Tam je to natlakované, ako sa len dá, naliehavosť by sa dala krájať, nehovoriac o dynamike. Pokojná vybrnkávačka sa ešte v prvej minúte preklenie do ťaživého motívu gradovaného údermi na kotol. Intenzívne pasáže sa striedajú s pokojnejšími a vy neviete, ktorú si vychutnať skôr. Sláčikové nástroje raz dupľujú, inokedy podkresľujú nádherné gitarové melódie, často sa opakujúce, avšak tieto by som dokázal počúvať celú večnosť. Ani zvyšok albumu však nie je žiadnym dojazdom. Len skrátka už nemá toľko es v rukáve ako táto skladba.
 

Nájsť nejaké negatívum je neľahká a hlavne zbytočná robota. Album je skvelo prístupný aj pre tých, ktorí sa za ťahavými melódiami netrhajú, krásny obal s plačúcou madonou si ani neviem predstaviť na inej fošni, zvuk je kráľovský. Snáď ten večný problém s anglickou výslovnosťou. Pri growlingu to človeku môže byť jedno, ale napríklad v atmosferickom intermezze ...It's Close pôsobí tá slovanská artikulácia trochu rozpačito. Je to však asi jediný šrám na mimoriadne kvalitnej nahrávke, ktorej počúvanie má až katarzné účinky.

 

Jeden z významov slova samsara je aj znovuzrodenie sa. Aké príznačné.


Moje hodnotenie:

Pomaly ďalej zájdeš. Ale kam? (recenzia) - 1Pomaly ďalej zájdeš. Ale kam? (recenzia) - 2Pomaly ďalej zájdeš. Ale kam? (recenzia) - 3Pomaly ďalej zájdeš. Ale kam? (recenzia) - 4Pomaly ďalej zájdeš. Ale kam? (recenzia) - 5Pomaly ďalej zájdeš. Ale kam? (recenzia) - 6Pomaly ďalej zájdeš. Ale kam? (recenzia) - 7Pomaly ďalej zájdeš. Ale kam? (recenzia) - 8Pomaly ďalej zájdeš. Ale kam? (recenzia) - 9Pomaly ďalej zájdeš. Ale kam? (recenzia) - 10

spustiť videospustiť video

Použité zdroje:
Foto: slovakmetalarmy.sk, FB kapely