Aj my, rockeri, sme si v pondelok, 6. decembra, určite našli v topánke či drsnejšej obitej steele nejakú tú čokoládku. Alebo rovno fľašu Jacka Danielsa. Jedno aj druhé chutí skvele, to sa nedá poprieť. Ale možno ešte lepšie padnú tóny podmanivej hudby. A najlepšie takej, aká sa rozoznela bratislavským MMC klubom hneď deň po svätom Mikulášovi.

 

Utorok, 7. decembra, patril fínskej bohyni symfonického rocku a metalu, ktorej hlasový rozsah s ľahkosťou prekročí tri oktávy a neponesie v sebe ani zrnko falošnosti. TARJA TURUNEN sa po krátkom zastavení v Zlíne, Varšave a Vroclave objavila opäť na Slovensku a nenechala tak ani západný kraj ukrátený o svoj talent. Košice si ju mohli do sýtosti užiť začiatkom decembra a potom prenechať svojim západnejším susedom, Bratislave.

 

Brány Majestic Music Clubu sa pre nedočkavých a premrznutých fanúšikov otvorili tesne po 19. hodine. Prvé rady rovnako ako aj miesta na sedenie sa naplnili až ohromnou rýchlosťou a než sa na pódiu objavila prvá predkapela, na tribúne nezostalo ani jedno prázdne miesto. SUDDENLASH, soundtrack symfonická metalová kapela z Barcelony, je charakteristická hudbou plnou emócií doplnená o skvelé príbehy zakotvené v textoch. Tie najlepšie predviedli v Bratislave aj napriek ich krátkemu setlistu. Ich prejav sa však miestami až príliš podobal na skupinu Epica, ktorá bez pochýb bola pre Suddenlash studňou inšpirácie. Speváčka Lidia Guglieri by sa dokonca mohla považovať za mladšiu sestru Simone Simons, no bez toho, aby zdedila jej hlasový prejav. V nižších polohách čistá, no vyššie tóny mnohých donútili nepríjemne nakrčiť tvár.

 

Po ich rýchlom vystúpení, doplnenom o pár trémou prekrytých interakcií s publikom, Suddenlash na pódiu vystriedalo mladé trio chlapcov zo Spojeného kráľovstva. Kapela IMMENSION taktiež hneď s prvými tónmi výrazne načrtla, koho považuje za svoj vzor. Klasický základ Metallicy 80. rokov doplnili o silné metalcoreové prvky Bullet For My Valentine. Síce sa žánrovo medzi Tarju a Suddenlash nehodili, no Tarja na svojom turné zrejme chcela dať priestor mladým kapelám. Hudba to bola v skutku výborná, nehovoriac o práci gitaristu Tima Dolana s tremolo pákou. No, bohužiaľ, o speve sa toľko superlatívov povedať nedá. Jake Kearsley bol absolútne mimo tóniny aj v jednoduchom hlasovom položení. Je síce pravda, to mu treba uznať, že vychytal pár pekných tónov a možno že polovica z niektorej skladby sa zaobišla bez falošných pasáží. No celkový dojem nezachránil ani jeho pokus o klavírne sólo doplnené neskôr opäť o nie práve čistý spev. Tréma? Možno... Každopádne ani ich vystúpenie netrvalo dlho a na rad prišla konečne kráľovná (a zároveň záchrana) celého večera.

 

Tarja Turunen vyšla na pódium s ohromným aplauzom jej verných fanúšikov a nezabudla, samozrejme, na slovenské pozdravy, s ktorými mala až mimoriadny úspech. Fanúšikovia si ju zas nezabudli oceniť kvetmi, inými drobnosťami a takmer úspešne ju dohnať do rozpakov. Tarja posiata čiernym perím vzbudzovala dojem zimnej kráľovnej, no so srdcom planúcim vášňou pre nádhernú hudbu. Od prvého tónu sa na pódiu pomaly ani nezastavila a sršala energiou počas celého koncertu. A to aj napriek tomu, že v MMC teplota neustále stúpala a pocitovo tam bolo ako v rozhorúčenej fínskej saune, ako Tarja klub príznačne nazvala. Okrem svojich známych skladieb z predchádzajúcich ako aj súčasného albumu The Shadows Self, doplnila svoje vystúpenie o skladbu Ever Dream, ktorú kedysi naspievala ešte so skupinou Nightwish na albume Century Child. Gitarista Alex Scholpp dokonca miestami pripomínal spevom skvelého Marca Hietalu, čo bolo pre verných fanúšikov Nightwishu určite vítané spestrenie. A neskôr opäť, ako je u Tarji zvykom, sa postarala o nádherné akustické vystúpenie.

 

A práve to je snáď jedna z najkrajších častí jej koncertov. Fanúšikovia si tak môžu do sýtosti vychutnať jej nádherný hlas spojený s čistými tónmi gitár, klavíru a violončela. Poslednú pieseň tejto akustickej vsuvky I Walk Alone dokonca na začiatku doplnili o akýsi kabaretný feeling, ktorý skutočným milovníkom Tarjinej hudby dokonale pohladil dušu.

 

Tarja nezabudla počas celého koncertu vyzývať fanúšikov do spolupráce. Spolu sa snažili ťahať tie najvyššie tóny, tlieskali a povzbudzovali, skákali a tancovali a skvelá nálada udierala do stropu MMC. No nakoniec, ako sama Tarja povedala, „as today, as tomorrow, as yesterday, time is running so fast“ (ako dnes, ako zajtra, ako včera, čas beží tak rýchlo). Bratislavský koncert sa blížil k svojmu koncu. S fínskou saunou zvanou MMC sa Tarja spolu s kapelou rozlúčili skladbou Until My Last Breath. No jej posledné tóny znamenali aj koniec turné The Shadows Show, a tak sa niet čo čudovať, že vrelé rozlúčenia a poďakovania padali aj medzi členmi kapely.

 

Začiatočnícke neduhy predkapiel boli vymazané už v momente, keď Tarja vyšla na pódium. No po tom, ako odišla, si na ne už skutočne nik ani len nespomenul. Svoju energiu preniesla na nás, rovnako ako aj svoj nesmrteľný úsmev a vášeň pre hudbu, ktorá len tak ľahko nepominie. „Take care of you and I really hope to see you soon again.“  (Dávajte na seba pozor a naozaj dúfam, že sa čoskoro opäť vidíme) V to dúfame aj my, Tarja.

Kiitos!


Reklama

Chcem reklamu

Reklama

Chcem reklamu

Reklama

Chcem reklamu