Kontroverzný tlčhuba Dave Mustaine toho v posledných rokoch veľa nepredviedol. Ako zaprisahaný kresťan odmietol vstúpiť na to isté pódium ako kapela s názvom Rotting Christ (incident z gréckeho festivalu v roku 2005), viac ako dosť komentoval prezidentských kandidátov USA (bez ohľadu na politickú príslušnosť), opustili ho dlhoroční spoluhráči Shawn Drover a Chris Broderick a ponúkol štyri albumy kolísavých kvalít, aby som menoval len pár vecí. Na prvý pohľad nie práve ideálna štartovacia pozícia pre uspokojenie fanúšikov a nadšené očakávanie najnovšieho počinu MEGADETH s názvom Dystopia. Na prvý pohľad. Ak vás však neovplyvňujú zákulisné ohováračky a vlastné verzie jednotlivých členov o tom, „ako to skutočne bolo“, skrátka nie ste verný sledovateľ diania v tejto legende, môže vás Dystopia len príjemne prekvapiť.

 

V prípade, že nie ste AC/DC, tak sa ako umelec jednoducho potrebujete vyvíjať, lebo stagnácia je len predzvesť úpadku. Rovnako v prípade súčasných Megadeth by už len málokto hľadal ducha dávnych, stále skvelých Peace Sells... But Who’s Buying? alebo Rust In Peace. Lenže Dave avizoval, že sa plánuje vrátiť ku koreňom. Povedzme si úprimne – takýchto vyhlásení tu už bolo nespočetné množstvo (samozrejme, nielen od Megadeth) a dovolím si tvrdiť, že dobrá polovica bola číry nezmysel. Zatiaľ čo Th1rt3en a predovšetkým Super Collider boli v podstate neškodné rockové albumy, novinka skutočne pridala na riffoch a hlavne bicie znejú naozaj moderne a konečne aj nerepetitívne.


spustiť video spustiť video

Mustaine, hoci sám dobrý gitarista a tak trochu egoista, sa vždy rád obklopil tými najschopnejšími muzikantmi. David Ellefson je už šesť rokov opäť plnohodnotným členom Megadeth a aj keď sa mu ako basákovi veľa pozornosti nedostáva, strihne si aspoň krátke sólo. Čo je však ešte dôležitejšie, je príchod harcovníka Kika Loureira (Angra) a bubeníckej beštie Chrisa Adlera (Lamb Of God). Títo páni posúvajú hudbu na Dystopia do úplne nových dimenzií, ktoré Megadeth doteraz neokúsili. Kiko je virtuóz a jeho rukopis okamžite spoznáte. Ani nemožno povedať, že Mustaineovi zdatne sekunduje, pretože to by bola degradácia jeho umenia. Sú to skrátka dvaja rovnocenní sóloví gitaristi, čo sa krásne ukazuje najmä v inštrumentálke Conquer Or Die!. Chris Adler je na koncertoch síce často zaskakovaný Tonym Laureanom (Eulogy, ex-Malevolent Creation), podstatné však je to, čo predviedol na novom albume. A predviedol precíznosť, techniku, inovatívnosť, jednoducho všetko, kvôli čomu je ospevovaný ako jeden z najlepších bubeníkov súčasnosti.

 

To všetko by však bolo zbytočné, keby chýbala esencia – dobré skladby. A tu tentokrát pani Múza kopala Davea naozaj intenzívne. Prvé tri skladby sú zároveň aj tri zverejnené single a ak by ste čakali, že Mustainovci vyložili všetky svoje tromfy ešte pred tým, ako album vyšiel, nemáte pravdu. Album v ničom nepoľavuje ani vo zvyšnej časti stopáže. Megadeth nikdy neboli taký rýchly thrash/speed ako napr. Slayer, vždy tiahli skôr k technickosti a novinka nie je výnimkou, prevažujú skladby v strednom tempe. To však neznamená, že tu chýbajú dvojkopákové salvy, práve naopak. Adler ich do poslucháčov tlačí viac než ochotne, nikdy však samoúčelne. Slohy sa síce neraz obmedzia na sedliacke „dž-dž-dž-dž“, vyvažujú to však silné a zapamätateľné refrény. Za všetky menujme Death From Within, kde aj Dave ako nie práve výnimočný spevák má svoje silné momenty a dokazuje, že keď treba, vie prísť s chytľavou melódiou. Keď už sme pri speve, vo finálnom mixe je vytiahnutý až príliš do popredia a dosť sa bije s gitarami. Tie neraz kvôli tomu sotva počuť, vnímať sa dá len akési neurčité šumenie a bicie. Zvuk teda rozhodne mohol dopadnúť aj lepšie, nie je to však až taký šrám, ako by mohol byť.

Mustaine bol vždy považovaný za osobitého textára. Demonštráciou svojich nie vždy populárnych názorov mnohých provokoval, poburoval, cynikov aj bavil, vždy to však robil s gráciou a noblesou, ktorej sa málokto môže rovnať. Úvodná The Thread Is Real je toho ideálnym dôkazom, len sa na chvíľu započúvajte. Trošku zamrzí dosť obyčajný booklet. Obal má totiž ohromný potenciál a Vic Rattlehead ako robot s katanou prehodenou cez plece je neodolateľný. Naproti tomu vnútro sú len nezaujímavé fotky útrob starej schátranej továrne, čiže miesta, kde 99 percent metalových kapiel točí videoklipy. Škoda.

 

Neviem, ako ostatní čitatelia rocker.sk, ale ja som neočakával nič a dostal som skvelý album plný momentov, ktoré u Megadeth roky chýbali. Kúpou tohto albumu si rozhodne medvediu službu neurobia ani dlhoroční fanúšikovia, ani tí, ktorí už nad touto formáciou zlomili palicu.

spustiť video spustiť video

Moje hodnotenie:

Megadeth - návrat stratených synov (recenzia) - 1 Megadeth - návrat stratených synov (recenzia) - 2 Megadeth - návrat stratených synov (recenzia) - 3 Megadeth - návrat stratených synov (recenzia) - 4 Megadeth - návrat stratených synov (recenzia) - 5 Megadeth - návrat stratených synov (recenzia) - 6 Megadeth - návrat stratených synov (recenzia) - 7 Megadeth - návrat stratených synov (recenzia) - 8 Megadeth - návrat stratených synov (recenzia) - 9 Megadeth - návrat stratených synov (recenzia) - 10