Trinásty ročník metalového festivalu Masters of Rock, už tradične sa konajúceho v areáli Likérky Rudolf Jelínek vo Vizoviciach, je úspešne za nami. Drvivá väčšina zúčastnených si tento sviatok kvalitného metalu, piva a dobrej nálady určite poriadne užila. Rovnako tak aj ja. Videli sme totiž hviezdy zvučných mien, ktoré tento rok pritiahli na MoR cca 25000 návštevníkov z Čiech i zo zahraničia, ale užili sme si aj skvelú atmosféru s priateľmi. Takže čo všetko sa udialo počas týchto štyroch dní?

DEŇ PRVÝ

Prvý deň festivalu – štvrtok, bol aj naším príjazdovým dňom. Do Vizovíc prichádzame okolo 13:30 hod a hneď frčíme do kempu Drevoskladu umiestneného v tesnej blízkosti areálu likérky. Tam nás už čakajú kamaráti, ktorí nám držali miesto na stan a auto, inak by sme boli bez šance – kemp už bol beznádejne zaplnený, ako nás informovali strážnici pri vchode. Z diaľky už počujeme záverečné tóny českej kapely Fleret, ktorá otvárala tento ročník. Zvítame sa s priateľmi, postavíme stan, trochu sa vybalíme, prezlečieme a prcháme do areálu festivalu. Okolo nás prúdia davy ľudí a slnko nás tiež veľmi nešetrí, páli viac a viac. Vybavujeme vstupné formality, kupujeme pivká a vrháme sa do víru festivalovej eufórie.


V snahe predrať sa davom ešte stíhame na hlavnom Ronnie James Dio Stage posledné tri songy nemeckej kapely Xandria, hrajúcich symfonický metal. Počas kráčania si pospevujem Ravenheart, Stardust a záverečnú Valentine. Speváčka Dianne Van Giersbergen podala rovnako skvelý výkon ako pred trištvrte rokom na koncerte v Trenčíne, kde som si Xandriu vychutnala v podstatne komornejšej klubovej atmosfére. 


Po búrlivých ováciách prichádza pauza a my sa presúvame na druhý Alfedus music Stage, kde sa už na svoje vystúpenie pripravuje slovenská kapela Tristana. Túto partičku som už videla vystupovať viackrát, ale vždy si ich rada pozriem znova, bavia ma. Počas ich koncertu sa spustil krátky, avšak intenzívny dážď, ale to nás neodradilo a vlníme sa v rytme songov Fallen, Wasted Time a ďalších. Desaťminútová sprcha pominula a vystúpenie Tristany končí v slnečných lúčoch.


Keďže som bola tento rok na MoR prvýkrát, dávame si obchôdzku po areáli likérky. Obzrieme si ponuky v stánkoch s jedlami a že teda výber je hojný. Postupne sa presúvame k stánkom s tričkami, šperkami a ďalším tovarom a všade sa melú davy ľudí. Začína mi chýbať trocha voľnosti, preľudnenosť v poslednej dobe veľmi nemusím. A tak nech mi nie je ľúto, vraciame sa do davu najväčšieho – k hlavnému stage, kde už beží vystúpenie projektu z Holandska - The Gentle Storm s Anneke Van Giersbergen v hlavnej úlohe. Podarí sa nám prekľučkovať do slušnej pozície v predných radách a vychutnávame si výbornú show. Anneke nás valcuje peckami ako Brightest Light, The Storm, Eléanor, či New Horizons. Pri skladbe Valley of The Queens mám už slušné zimomriavky. S vokálmi Anneke vypomáha ďalšia skvelá speváčka Marcela Bovio z kapely Stream Of Passion a spätne konštatujem, že The Gentle Storm nám predviedli jedno z najkvalitnejších vystúpení festivalu.


Kto čítal môj report z Metalfestu v Plzni, určite zachytil zmienku o dievčinke s ružovou gitarou a neuveriteľnou energiou. Asi už tušíte, prečo ju spomínam – áno, veselo si „pařila“ aj na Masters of Rock. Ľudia ju spoznávali, fotili sa s ňou a bolo milé znovu vidieť, ako si to užíva celé 4 dni :o)

Keďže nielen pivom je človek živý, presúvame sa opäť k stánkom s jedlami zahnať hlad a pri tónoch americkej kapely Kamelot konzumujeme pod veľkým stanom, pred ktorým je umiestnená veľkoplošná obrazovka, takže máme aj vizuálny zážitok. Spevák predvádza jemne narcistickú, ale vskutku pozerateľnú show a masa fanúšikov si to pod pódiom užíva naplno. Zachytávam songy Revolution, Insomnia, Forever a pri dobrej hudbe mi chutí. 


Pomaly sa stmieva, prichádza jemná únava a tak si vychutnávame aj ďalšiu kapelu U.D.O. stále posediačky spod stanu. Starý pán Udo Dirkschneider nešetrí ani seba, ani publikum a reže jednu pecku za druhou. Klobúk dolu za jeho energiu. Začneme sa zbierať pri konci ich setu a vraciame sa zaradiť do davu. Prídavkovú časť Accept coverov Metal Heart, Fast as a Shark a Balls to the Wall si už užívame in medias res. 


Počas prestávky na hlavnom pódiu sa presúvame na Alfedus Stage, kde sa práve prezentuje česká punk-rocková kapela Zakázaný ovoce.  Zjavne tu má toto zoskupenie veľa skalných fanúšikov, nakoľko pred pódiom je narváno. Radíme sa do davu a zisťujem, že hudba týchto chalanov je vskutku chytľlavá, dokonca refrény mi idú rýchlo do uší a spievam s davom. Song Vem si mě som si pospevovala ešte cestou naspäť k hlavnému stage. Zakázaný ovoce ma milo prekvapili, určite sa ešte niekedy na ich koncert vyberiem.


Po návrate k hlavnému pódiu sa snažíme nájsť čo najvýhodnejšiu pozíciu v mase ľudí, nakoľko prichádza čas pre prvého headlinera – holandskej symfonickej metalovej kapely Within Temptation. Túto formáciu mám rada roky rokúce, avšak zatiaľ sa mi nezadarilo ich vidieť live. O to viac som si ich užila práve v tento večer. Vokalistka Sharon den Adel bola neskutočná a jej výkon bol vysoko profesionálny, ale zároveň aj veľmi sympatický. Komunikovala s publikom, behala po pódiu, tancovala, hecovala dav.. Celá show bola okorenená skvelým nasvietením a videoprojekciou, vskutku bolo na čo pozerať. Užila som si všetky moje obľúbené skladby – začalo sa peckou Paradise (What About Us?) a pokračovalo sa ďalšími ako Faster, In The Middle of the Night, Fire and Ice, Stand My Ground, And We Run.. Within Temptation nám naložili spolu 14 skvelých kúskov a základnú časť ukončili excelentnou skladbou Ice Queen a ja som pri nej ledva dýchala – nádhera! Dočkali sme sa ešte troch prídavkových vecí a WT sa s nami rozlúčili. Trochu ma mrzelo, že som sa nedočkala mojej najobľúbenejšej skladby Angels, ale holt, nedá sa vyhovieť všetkým. Každopádne show Within Temptation patrila k vrcholom tohtoročného MoR.


Jedna hodina nočná a my konštatujeme, že pre dnešok stačilo. Poslednú kapelu večera Bloodbound taktne odignorujeme a vraciame sa do kempu. Teplota medzičasom klesla na zdatných 6 stupňov Celziových a tak poctivo vrstvíme na seba oblečenie, aby sme v stanoch do rána nezmrzli. Uťahaná zalamujem do dvoch minút, nevnímajúc rušno v kempe.

DEŇ DRUHÝ

V piatkové doobedie ma prebudilo neúprosné slnko a brutálne dusno v stane. Nastáva proces odvrstvenia odevov a cesta do sprchy. Bohužiaľ, voda ľadová ako v Grónsku, takže pácham hygienu zo zaťatými zubami a raketovou rýchlosťou. Zisťujem, že všetky činnosti v kempe mi trvajú akosi dlhšie, zrejme to bude tými nekonečnými presunmi kade-tade, či už na toalety, na kávu, na raňajky..

Do festivalového areálu prichádzame po tretej hodine a na hlavnom stage práve prebieha vystúpenie nedávno vzniknutej power-metalovej kapely Serious Black. Túto formáciu dal dokopy ex-člen Halloweenu Roland Grapow a žiadny z jej členov nie je v metalovej branži nováčikom. Stíhame posledné tri songy (Someone Else`s Life, Listen to the Storm, Older and Wiser) a veruže to znie výborne. 


Počas prestávky moderátorka oznámuje, že na Alfedus stage nás o štvrtej hodine čaká česká gothic-rocková kapela Carpatia Castle a my sa urýchlene presúvame – ich jednoducho nemôžem zmeškať. Slnko statočne pripeká, ale náladu mi to nekazí. Vyberám vejár a užívam si gotickú atmosféru. Vokalistka Veronika opäť vystupuje v nádherných šatách s pávím motívom a keď zaznejú tóny mojich obľúbených skladieb Amenti, Hřích, Julie, či Vampire Requiem, nôtim si spolu s kapelou. A nielen ja..potešene pozorujem, že sa na tento koncert nahrnul vskutku slušný dav a parádne sa baví. Na pódiu vzniká nečakaný technický problém a situáciu zachraňuje Veronika, keď nás požiada, aby sme si spolu s ňou zaspievali refrén skladby Černé Století. Samozrejme neváhame, spievame a atmosféra je výborná. Set končí skladbou Laudanum a moja nálada sa po tomto koncerte zlepšila o 200 percent. Vôbec by mi neprekážalo, ak by hrali celý deň i večer, parádne som si ich užila.


Odcházame sa najesť, pokávovať  a pokecať s priateľmi a k hlavnému pódiu sa vraciame na vystúpenie holandskej thrash/death metalovej bandy Legion of the Damned. Páni režú jednu vypaľovačku za druhou, vychutnávame si Son of the Jackal, Cult of the Dead, či Legion of the Damned. Dočkáme sa aj wall of death, keď zaznie skladba Werewolf Corpse. Ďalšia výborná show.


Na rade je prvý headliner večera švédska heavy-power metalová kapela HammerFall. Pretláčame sa bližšie k pódiu, ale väčší posun je priam nemožný. Show začína skladbou Hector`s Hymn a dav okamžite reaguje a spieva s kapelou. Na pozadí pódia sú kulisy so stredovekým hradom a krovím. Nasvietenie je opäť skvelé a umocňuje celkovú atmosféru koncertu. Spevák Joacim Cans nám nakladá ďalšie skvelé veci ako Renegade, Blood Bound, Let the Hammer Fall, či Last man Standing a medzi songami nezabúda na komunikáciu s publikom. Vyreveme si samozrejme aj prídavok a sú nám dopriate dve skladby Bushido a epická Hearts on Fire – refrén spievame kolektívne. Hodina a 15 minút neskutočnej show končí a za mňa dávam palce vysoko hore.


Po polhodinovej pauze nás čaká ďalší headliner americká heavy metalová kapela Black Label Society, ktorú v roku 1998 založil gitarový virtuóz Zakk Wylde.  A že teda bolo opäť na čo pozerať, ale najmä čo počúvať. Zakk počas vystúpenia vystriedal niekoľko gitár, doprial nám výbuchy gitarovej energie a nekompromisné gitarové sóla, ktoré rozvibrovali snáď celé Vizovice.  Vypočuli sme si vynikajúce veci ako Funeral Bell, Suicide Messiah, neskutočnú In This River a Angel of Mercy. Skutočne famózne vystúpenie a Zakk len potvrdil, že toto sa nedá naučiť, s tým sa jednoducho človek musí narodiť.


Záver piatkového večera patrí kapele, na ktorú som čakala od rána. Je ňou grécka symfonická death metalová formácia Septicflesh. Je pokročilá nočná hodina, dav už zredol a my sa pohodlne presúvame do popredných pozícií, takže výhľad máme výborný. Temná show začína skladbou War in Heaven a my si vychutnávame fúziu death metalu a epických symfónií. Charizmatický vokalista Spiros „Seth“ hecuje po každom songu publikum a to poctivo headbanguje v rytme ďalších výborných kúskov The Vampire from Nazareth, Pyramid God, Dogma, Titan, Persepolis, či Prometheus. Jednoducho nářez ako sa patrí až do záverečnej skladby Anubis. Lepšie zakončenie večera som si nemohla ani želať a už slušne unavená sa môžem odobrať do stanu a odpadnúť od únavy.


DEŇ TRETÍ

Sobotné dopoludnie kopíruje to piatkové, pomaly sa ťaháme zo stanov a po zvládnutí hygienických úkonov a občerstvenia môžeme vyraziť na festival. Sú dve hodiny a ja pridávam do kroku, chcem stihnúť mojich obľúbencov českú heavy metalovú kapelu Arakain. Darí sa, stíham aspoň polovicu koncertu a broukám si s Honzom Toužimským Paganiniho. Je zjavné, že Arakain tu má silnú fanúšikovskú základňu, súdiac podľa kolektívneho spevu počas celého koncertu. Na záver vystúpenia vybieha na pódium ďalšia česká kapela Dymytry a spolu s Arakainom a samozrejme celým publikom odspievajú záverečný song Apage Satanas. Výborný začiatok na rozohriatie.


Od pódia neodchádzame, čaká nás švédska hard rocková kapela Crucified Barbara zložená zo štyroch energických žien. Tieto devy som videla pred rokom na inom festivale a musím skonštatovať, že ich vystúpenie na MoR ma akosi nebralo. Teda určite podstatne menej ako pred rokom.  Možno to bolo spôsobené aj stále narastajúcim teplom.


V polovici setu odchádzame na pivo a vraciame sa až na vystúpenie holandskej symfonickej metalovej kapely Delain. V publiku je klasika nátresk, ale podarí sa nám nájsť fajn miesto na sedenie na tribúne, odkiaľ máme slušný výhľad na stage i na okolochodiacu masu ľudí.  Zaznieva intro a prvý song Mother Machine. Vokalistka Charlotte Wessels je búrlivo vítaná publikom a za odmenu pre dav rozpúta symfonickú smršť. Sype na nás skladby Get the Devil Out of Me, Stardust, Pristine, Stay Forever a ďalšie. Možno ma teraz skalí fandovia Delainu ukameňujú, ale nech som sa akokoľvek snažila , Charlottin ostrý hlas mi po pár songoch začal trochu prekážať, rovnako ako jej občasné trilkovanie. V podstate to urovnala až záverečnou skladbou We Are the Others, tu už som bola spokojná. 


Zvečerieva sa a odchádzame do kempu pre ďalšiu vrstvu oblečenia, keďže nočné teploty sa stále pohybujú len okolo 10 Celziových. Vypúšťame vystúpenie kapely Krokus a tiež takmer celé vystúpenie švajčiarskej hard rockovej kapely Gotthard. Od nich stíhame už iba prídavkovú časť, konkrétne dva songy Lift U Up a Anytime Anywhere a aj to za chôdze v dave. Zaradila by som ich do kategórie „Počúvateľné“.


A už je tu opäť niečo pre mňa – headliner sobotného večera nemecko-rumunská power/heavy metalová formácia Powerwolf. Odhodlane sa derieme davom už na začiatku pauzy na zvučenie, aby sme si vydobyli čo najlepšie miesto. Podarí sa nám dostať cca do 20-tej rady, ďalej to už fakt nejde. Ostávame teda stáť a čakať. Po polhodine sa už naozaj tešíme, keď sa pódium začne rozsvecovať. Je celé zakryté veľkou čiernou plachtou so znakom kapely Powerwolf.  Za zvukov intra Lupus Daemonis plachta pompézne padá a kapela otvára svoju show skladbou Sanctified With Dynamite. Kulisu pódia tvorí veľký obraz vzpriameného vlka a vizáž kapely je zladená tiež do vlčej podoby.Valia sa na nás vypaľovačky ako Resurrection by Erection, All We Need Is Blood, Werewolves of Armenia  a ďalšie.  Tiež z nového albumu Blessed & Possessed, ktorý práve vydávajú, sú nám dopriate tri skladby : Army ot the Night, Armata Strigoi a Blessed & Possessed. Tá posledná vlastne ani nie, nakoľko ju na koncerte zabudol bubeník hrať. Skúsili ju trikrát začať, ale nič z toho. Či ju bubeník naozaj zabudol, vie len on a zvyšok kapely, my možeme iba tipovať :o) Zato nám však doprial krásne drum sólo. Celá show bola sprevádzaná dymovými a ohňovými efektami a neustálym kecaním vokalistu Atillu Dorna medzi skladbami. Bavil publikum, ako vedel a musím skonštatovať, že tento koncert bol vskutku excelentný. Spolu sme si vypočuli 16 skladieb a záverečnou In The Name Of God (Deus Vult) sa s nami vlci rozlúčili. 


Skvele nabudená konštatujem, že ostávame aj na poslednú kapelu večera – škótskych punkerov The Exploited, i keď punk nie je celkom to moje pravé orechové. A dobre som urobila, títo páni nám predviedli parádnu melu. Po odrieknutých koncertoch v posledných dvoch rokoch kvôli zdravotným problémom spevák Wattie Buchan vyzeral byť v dobrej forme. Pogo v publiku sa mlelo jedna radosť a vrcholom večera bol okamih, keď Wattie nechal priviesť na pódium niekoľko desiatok fanúšikov, aby si s ním zabesnili na song Sex and Violence. Páni, klobúk dolu, bavili ste ma. Po návrate do stanu zaspávam do 5-tich sekúnd.


DEŇ ŠTVRTÝ

V nedeľu ma zobudila ukrutná horúčava v stane, ale napriek tomu sa nedokážem prebrať a vyliezť. Po troch dňoch som unavená ako koník a už sa neskutočne teším na svoju sprchu a posteľ. Zatínam zuby a vyliezam. Po hygiene sadáme do kempového bufetu a posedíme s priateľmi tri hodiny pri družnom rozhovore. Dve kávy ma preberú a prinútim sa ísť zbaliť veci a stan, nahádzať to do auta, prezliecť sa a absolvovať posledný deň festivalu. 

Do areálu prichádzame tesne pred začiatkom vystúpenia ruskej pagan/folkmetalovej bandy Arkona a radíme sa do davu. Speváčka Masha štartuje na pódiu neskutočnú show songom Yav a do mňa sa leje energia aj napriek pražiacemu slnku. Pokračuje sa ďalšími skladbami Od Serdtsa k Nebu, Serbia, Goi, Rode, Goi! Pri ďalšej pecke Slavsja, Rus! je atmosféra jedným slovom fantastická a v strede davu vzniká „sailing mosh-pit“. Ľudia si posadali do veľkého kruhu a spoločne veslujú. Dočkáme sa aj circle pitov pri ďalších skladbách Pamiat, Stenka na Stenku a Yarilo. Masha predvádza skvelý výkon, behá po pódiu ako raketa a z jej spevu ma mrazí. Je vskutku excelentná, rovnako ako zvyšok kapely. Až je mi ľúto, že poslednou skladbou Na Strazhe Novikh Let táto mega show končí. Určite ich chcem vidieť znova.


Masha ma slušne naštartovala, vyhladli sme a odchádzame čosi zajesť a popiť. Máme na to pol hodiny, keďže ďalšou kapelou v poradí je moja dlhoročne obľúbená Sonata Arctica. Teplo je už naozaj dosť neznesiteľné a keď sa dvíhame k presunu na koncert, kamoška nám náhle z tepla kolabuje. Rýchlo spomínam na kurz prvej pomoci a začína sa kriesenie, prefackanie, ovlažovanie vodou. Trvá to slušných 10 minút, ale kamarátka sa našťastie preberá. A tak si aspoň z diaľky trochu vychutnávam tóny mojich obľúbených songov Replica, Letter to Dana, My Land, či FullMoon od Sonaty, ktorá už beží v plnom prúde.  Nakoniec sa predsa len pomaly presúvame k hlavnému stage a stíham dve posledné piesne Destruction Preventer a The Wolves Die Young. Je škoda, že spevák Tony Kakko zmenil svoj metalový image na niečo prapodivné červenovlasé, ale i napriek tomu Sonata naďalej ostáva mojou srdcovkou.


Vystúpenie ďalšej kapely Gamma Ray vypúšťame a vraciame sa až na vrcholnú show celého Masters of Rock – vystúpenie fínskej symfonickej metalovej kapely Nightwish. Keďže som ich dlhoročnou fanúšičkou, neviem sa už dočkať. Aj preto, že prvýkrat ich uvidím live s ich aktuálnou speváčkou Floor Jansen, ktorú pokladám za jednu z najlepších vokalistiek ešte z čias, keď pôsobila v zoskupení After Forever. Podarí sa nám nájsť vcelku slušné miesto na schodoch, takže vidíme ponad dav na pódium. A už začína megalitická show dymovým výbuchom na pódiu a prvým songom Shudder Before the Beautiful z nového albumu Endless Forms Most Beautiful. Floor je neskutočná a konštatujem, že na pódiu je dominantou nielen pre svoju výšku. 


Pokračuje sa pyrotechnickými efektami, ohne šľahajú do výšky a vďaka tomu sa asi v polovici vystúpenia podarí odpáliť dve veľkoplošné obrazovky. Cca 4 songy si teda môžeme vychutnať vizuálne iba na pódiu, až kým sa obrazovky opäť nespojazdnia. Nightwish nám z nového albumu odohrali 6 skladieb a ďalších 8 nám ponúkli z predchádzajúcej tvorby. Okrem klasických koncertných vecí ako Amaranth, Storytime, I Want My Tears Back som bola milo prekvapená, že oprášili staručké kúsky z čias Tarjinej éry – moju obľúbenú pomalú skladbu Sleeping Sun, či epickú Stargazers. Jediné, čo mi bolo ľúto, že bicman Jukka Nevalainen stále nesedí kvôli zdravotným problémom na svojom mieste za bícimi tejto kapely. Celé vystúpenie končí tradičnou záverečnou skladbou Last Ride of the Day a keď útíchnu posledné tóny a dlhotrvajúci búrlivý aplauz, mne sa pomaly vytráca husia koža, ktorú som mala počas celého koncertu..od zimy to určite nebolo. Top vystúpenie celého festivalu a napriek únave stálo za to si naň počkať. 


A to už je definitívny koniec trinásteho ročníka Masters of Rock. Lúčime sa s priateľmi, sadáme do auta a frčíme domov. Čo dodať na záver? Dalo by sa napísať veľa podrobností, ale to by bol report na dosť dlhé čítanie. Po hudobnej stránke som si prišla na svoje, usporiadatelia nám zabezpečili naozaj kvalitné kapely, organizačne bol takisto festival zvládnutý na top úrovni, mali sme možnosť využiť aj rôzne atrakcie ako Bungee Jumping, či  Body Zorbing. Na druhej strane som sa utvrdila v tom, že tieto masové akcie už akosi nie sú pre mňa. Areál likérky sa mi zdal príliš preplnený a kapacitne nepostačujúci pre tie davy návštevníkov, ktoré dorazili tento rok. A skutočne bolo veľmi únavné sa nimi predierať. V kombinácii s nepohodlím v stane som sa ďalšie tri dni doma dávala fyzicky dokopy. Ale to je už môj problém :o) Každopádne festival to bol výborný a stálo za to ho navštíviť.