Nemá zmysel tvrdiť, že mám smrtiaci kov v malíčku. Keby ste mi ešte pred tromi rokmi povedali, že si budem užívať počúvanie deathmetalového albumu, zrejme by som sa vám na hulváta vysmial do ksichtu. Vývoj však nezastavíš (to vraj povedal Angus Young) a kde sa vzal, tu sa vzal, dlhohrajúci debut martinských BLOODCUT s názvom The Old Cemetery Stories už niekoľkýkrát točím v prehrávači. No, s tým výrazom „dlhohrajúci“ by som narábal trochu opatrne. Ak si totiž odmyslíme intro Opening The Coffin, naozaj nových skladieb nájdeme na tejto placke iba šesť. Posledné štyri sú totiž tvorené EP-čkom z roku 2016 Remains Of The Deceased, ktoré chalani skromne nazývajú iba demom, aj keď kvalitatívne ani zvukovo nijako nezaostáva.

 

Nemá zmysel polemizovať o tom, čo toto trio (v čase nahrávania ešte len duo) hrá. Už skvostný kreslený obal nenašepkáva, ale priam reve nad slnko jasnejšiu vec, že páni sa vzhliadli v oldschoolovom death metale. To by nebolo nič výnimočné, veď obroda záležitostí dávno minulých je obzvlášť v metalovej hudbe akýmsi novodobým trendom, nech to znie akokoľvek protikladne. Lenže Bloodcut sa rozhodli ísť do extrému a prvotina Cannibal Corpse znie oproti Príbehom zo starého cintorína ako moderná progresívna muzika. „Zaťažkané“ a miestami až primitívne (nemyslené v zlom!) riffy sa nesú prevažne v strednom tempe, Janekov growling je perfektne zrozumiteľný a do toho tá krásne rinčiaca basa mi spôsobuje endorfínové šialenstvo, aké by som od nahrávky podobného radenia určite nečakal. Sem-tam ozvláštni riffovú kanonádu jednoduché a krátke sólo, inokedy zaujímavý prechod (programovaných) bicích, ale inak tu veľa nuansí nehľadajte.


Nemá zmysel hovoriť o vrcholoch albumu či o jeho vate, pretože aj keď môžu skladby pôsobiť na jedno kopyto, zakaždým je tá obľúbená nejaká iná skladba. Ešte včera som si vravel, že vrchol je jednoznačne House Of Blood valiaca sa od blastbeatového besnenia v úvode až po hardrockovú vyhrávku (nežartujem, ten postup vymysleli už Deep Purple) v strednej pasáži. Dnes sú mojej krehkej dušičke najbližšie ľúbezné melodické pohladenia z nekompromisného nákladu Flesh Eaters. A zajtra to pokojne môže byť variabilná a na pomery fošne prepracovaná Cemetery Party, v ktorej dokonca možno vystopovať čosi ako refrén.

 

Nemá zmysel tváriť sa, že Bloodcut objavili teplú vodu. Táto hudba tu bola už pred tridsiatimi rokmi, dokonca aj v lepšom prevedení. Určite to nie je bezchybné dielo, napríklad to jednotvárne Janekovo frázovanie a nemenná poloha hlasu dokážu v niektorých momentoch nudiť – drobná obmena by istotne stála aspoň za zváženie. Zamrzí aj absencia bookletu. The Old Cemetery Stories je však zahrané a nahrané s úprimnosťou hraničiacou až s naivitou, čo si v dnešnej dobe vážim stokrát viac než vykalkulované nahrávky za každú cenu sa snažiace zapáčiť čo najširšiemu publiku. Ja som sa bavil a určite na tento cmiter zavítam aj v budúcnosti.


Moje hodnotenie:

Má hudba Bloodcut čo povedať aj v dnešnej dobe? (recenzia) - 1Má hudba Bloodcut čo povedať aj v dnešnej dobe? (recenzia) - 2Má hudba Bloodcut čo povedať aj v dnešnej dobe? (recenzia) - 3Má hudba Bloodcut čo povedať aj v dnešnej dobe? (recenzia) - 4Má hudba Bloodcut čo povedať aj v dnešnej dobe? (recenzia) - 5Má hudba Bloodcut čo povedať aj v dnešnej dobe? (recenzia) - 6Má hudba Bloodcut čo povedať aj v dnešnej dobe? (recenzia) - 7Má hudba Bloodcut čo povedať aj v dnešnej dobe? (recenzia) - 8Má hudba Bloodcut čo povedať aj v dnešnej dobe? (recenzia) - 9Má hudba Bloodcut čo povedať aj v dnešnej dobe? (recenzia) - 10

spustiť videospustiť video

Použité zdroje:
Foto: metalrock.org, FB kapely