V utorok, 4. apríla, už bolo počasie o čosi teplejšie, príjemnejšie, a tak všetci tí, ktorí čakali v dlhom rade pred bratislavskou Aegon Arénou aspoň nemali problém s tým, že by im bolo zima. Tentokrát sa metalové vrany z celej našej krajiny, ale pravdepodobne sa našlo i nejaké to zastúpenie od našich susedov, zlietli na danom mieste z jediného dôvodu. Šesť ľudí (ak do počtu rátame i klávesáka/sampláka), štyri písmená a jedno veľké meno. To sú KOЯN.

 

Skôr než prišla na rad americká legenda, čakali na nás dve len o niečo menšie chuťovky. Prvá z nich nastúpila na pódium o pol siedmej a boli ňou HELLYEAH. Keby sa jednalo o pop, potom by sme mohli povedať, že člen, vďaka ktorému je táto skupina známa, už zrejme mladším generáciam nič nepovie. Ale keďže my sme metalisti a žiadna hudba pre nás nikdy nie je stará, potom je na mieste zmieniť sa o tejto kapele a pánovi bubeníkovi s veľkým P na rovinu. Bubeníkom Hellyeah je totiž muž, ktorý pôvodne sedel na bubeníckom tróne Pantery. Je ním Vinnie Paul, brat zosunlého Dimebaga Darrella.

 

Zostava všetko rozbalila vo veľkom štýle. Ľudí pod pódiom mali ešte pomenej, keďže väčšina na toto miesto činu zavítala kvôli hlavnej hviezde večera. Avšak tí, čo sa ukázali v hale skôr, dostali iba väčší zážitok. Len škoda, že poškodený nie práve šťastne vyriešenou zvukovou stránkou. Ťažko povedať, či to bolo miestom ako takým alebo záležalo od toho, kde človek stál či sedel, no akustika bola veľmi zlá. Hlas Chada Graya zanikal v hromovom hluku nástrojov a lepšie ho bolo počuť až pri skladbe Human, ale len v úvode, kým znovu nenastúpili na scénu v plnom rozsahu nástroje. Ešte občas bolo možné začuť zrozumiteľné záblesky jeho hlasu, no keď kapela prešla k nasledujúcej skladbe, znova sa stratil v hudbe. Gitary splývali v jednu líniu, opäť pri Human bolo počuť, že sa to o čosi máličko zlepšilo, no pri nasledujúcej skladbe nastala vojna medzi bicími a gitarami, ktorú gitary nútene prehrali. Nedalo sa rozoznať, kedy hrá basa, kedy hlavná gitara alebo kedy vedľajšia a ku všetkému ani omylom nepomáhal fakt, ako bicie pochovávali všetkých ostatných na pódiu. Pravda, Vinnie tak bol kráľom ich setu, pretože väčšinu času bolo počuť iba jeho neúprosné mlátenie do sústavy. Osobne mi zvuk miestami pripadal, akoby ho nastavovali priamo počas koncertu, čoho možným dôkazom mohla byť aj asi dve sekundy trvajúca výchylka, počas ktorej zvuk klesol skoro do ticha.

 

Odhliadnuc od tohto nie veľmi príjemného faktu Hellyeah predviedli skvelú šou plnú svetiel a skákania, kde nechýbalo priblíženie sa ľuďom až tak veľmi, že Chad takmer vyzeral, akoby každú chvíľu mal prepadnúť cez okraj pódia či ako keby sa chystal na stage dive. Občas stál úplne na hrane a neskôr si dokonca skoro ľahol. Počas prestávky zase popchol publikum ku kriku, ktoré sa nenechalo dlho ponúkať a ochotne s ním spolupracovalo.

 

Pokiaľ sa budeme tváriť, že ten zvuk sa dal zniesť, Hellyeah predviedli skvelú šou, ktorou nekompromisne obhájili svoje meno skvelých hudobníkov. Splnili všetky očakávania a mnoho ľudí v dave si odnieslo z ich setu suveníry, keďže celý čas do davu lietali trsátka i paličky. Veľká škoda je len to, že ich set trval slabú polhodinu, pričom by si určite zaslúžili viac.


Reklama

Chcem reklamu

Po dlhšej pauze krátko pred pol ôsmou na scénu nastúpili s množstvom svetiel a obrazoviek HEAVEN SHALL BURN. Kapela štýlovo definovaná ako metalcore, melodic death metal alebo deathcore dostala už o niečo lepšiu zvukovú stránku ako Hellyeah, hoci i v ich prípade stále vládli bicie. No aspoň už konečne boli rozoznateľné gitary, netvorili iba jednu líniu, pričom mali veľmi výraznú basgitaru a spevákovi Marcusovi Bischoffovi bolo rozumieť aspoň počas príhovorov k publiku. Pri speve bolo možné rozumieť mu až počas skladby Combat, kedy zvuk znova o niečo nabral na kvalite, no len na krátku chvíľu, teda aspoň v prípade vokalistu to bol iba krátky moment, pretože nástroje aj napriek obrovskému prezvučeniu boli konečne vyvážené a zlievali sa dokopy už len občas.

 

Druhá skupina už mala pod pódiom o niečo viac ľudí. Ťažko povedať či preto, lebo sa s ich príchodom pomaly priblížila hlavná časť programu, alebo bolo dôvod treba hľadať skôr v tom, že sa v dave nachádzalo veľa mladých ľudí, ktorým táto zostava povedala oveľa viac ako prvá. Zábava sa tak šírila ako nákazlivá choroba a počas tretej skladby sa na pomedzí predných radov a tých v strede vytvoril mosh pit, ktorý veľmi rýchlo naberal na rozmeroch, ale ako rýchlo vznikol, tak i skončil. Neskôr ho vystriedal pokus o wall of death, ktorý znova prešiel do menšieho mosh pitu. Diery sa tvorili i neskôr a potom prišla aj skutočná masívna wall of death. Ľudia mávali i spievali s Bischoffom, zdravili kapelu rohami a takýmto spôsobom dopĺňali vynikajúcu atmosféru. Nakoniec si dav vyslúžil jednu venovanú skladbu.

 

Po vizuálnej stránke od HSB prišiel tiež poriadny masaker. Množstvo blikajúcich svetiel, premietanie videí a obrazov na obrazovkách – napríklad dátumy rôznych katastrof i s miestami, čo prišlo na rad po skladbe Combat - dym aj tiene, toto všetko bolo súčasťou toho, čo predviedli.

 

Heaven Shall Burn sa nenechali zahanbiť. Pokračovali v trende nastolenom Hellyeah a takisto predviedli vynikajúce predstavenie, ktoré bolo vizuálne výrazne bohatšie ako úvod večera, keďže mali viac svetelnej techniky i obrazovky.

Reklama

Chcem reklamu

Aegon Aréna sa premenila na jedno obrovské mravenisko. Jednoznačne muselo byť takmer vypredané, keďže plocha na státie mala len niekoľko slepých miest, pričom ani na tribúnach nezostalo veľa prázdnych stoličiek. Ľudia chodili hore-dolu, každý si hľadal čo najlepšie miesto a zháňal pivo, lebo nikto si nechcel nechať ujsť najlepšie. Prípravy na KOЯN boli rýchlo v plnom prúde a vyvrcholili, keď dvaja technici priniesli na pódium Jonathanov ikonický stojan na mikrofón vytvarovaný do tela exotickej ženy s biomechanickými elementmi, ktorého autorom je umelec H.R. Giger. Jonathan tento stojan používa od roku 2002 a nazýva ho The Bitch, teda štetka. Zatiaľ ho však nechali zakrytý plachtou. Po chvíli zhasli svetlá a začala sa tieňová hra, počas ktorej bolo možné za čiernou plachtou nasvietenou reflektormi vidieť iba siluetu gitaristu, ktorá pravdepodobne podľa tvaru patrila Brianovi Welchovi. Vedľa Heada, ako si Welch necháva hovoriť, bolo vidno tieň bicích Raya Luziera, ktoré boli rýchlo doplnené rukami s paličkami, čím jasne ukázali, že Luzier je už tiež na svojom mieste. Pridal sa k Welchovi a potom všetko šlo tak rýchlo, že bolo v podstate nemožné odhadnúť, kedy odhalili krivky Davisovej štetky, lebo už len stiahli plachtu a začalo sa šialenstvo. To sa stupňovalo a dosiahlo vrchol, keď sa na pódiu objavil sám starý otec nu metalu vo svojom povestnom kilte, drsne sa chopil štetky a dodal vokály k rozohranej Right Now z albumu Take A Look In The Mirror z roku 2003.

 

Set Kornu prebiehal tak bujaro, až mal človek miestami pocit, že od všetkého toho kriku, skákania a mosh pitov skombinovaných s temnou hudbou ako z podsvetia sa o chvíľu začne zemetrasenie o sile najvyššieho stupňa Richterovej stupnice, po ktorom by sa otvorila zem a všetkých by vo svojom náručí prijali démoni. Nechýbali crowd surferi, ba niektorým fanúšikom bolo tak teplo, že si vyzliekli tričká.

 

Vizuálne sa skupina predviedla svetelnou šou, ktorú zabezpečovali panely rozložené v zostave pripomínajúcej solárne články. Okrem nich po skončení druhej skladby setlistu, ktorou bola overená klasika Here To Stay, spadla pôvodná plachta s červeným nápisom KoЯn a vystriedala ju iná, aktuálna k novému albumu, ktorý vlastne prišli predstaviť aj do Bratislavy, a to The Serenity Of Suffering. Z neho neskôr v setliste odzneli skladby Rotting Vain a Insane. Tie boli doplnené až desiatimi – pokiaľ rátame aj bonus v podobe neodmysliteľných Falling Away From Me a Freak On A Leash, tak dvanástimi – staršími vecami, ktoré tvorili akýsi prierez celou kariérou legendy. Z dvoch z nich ale čiastočne urobili remixy. Konkrétne išlo o Coming Undone, ktorú v jednom momente Jonathan obzvláštnil časťou We Will Rock You od Queen a počas Shoots And Ladders na chvíľu prešiel do One od Metallicy. Okrem nich odznel ešte cover skladby Word Up! od skupiny Cameo.

 

Súčasťou predstavenia boli, ako inak, i gajdy, bez ktorých si zrejme nikto z nás nedokáže predstaviť žiadny koncert KoЯnu, hoci Jonathan mal zrejme trochu problémy s dýchaním a občas musel odbehnúť aj počas spevu nadýchnuť sa z dýchacieho prístroja. Aj preto bolo celkom prekvapenie, že napriek tomu na gajdy zahral.

 

Čo sa týka zvukovej stránky, konečne sme sa odlepili od zeme a bolo aj niečo počuť. Na vrcholnom vystúpení večera si, chvalabohu, dali zvukári naozaj záležať a bolo najpočúvateľnejšie zo všetkého, čo vtedy odznelo. Gitary bolo počuť tam, kde ich malo byť počuť, podobne to bolo s bicími, samplami aj Jonathanovým hlasom a gajdami. Sample navodzovali démonickú atmosféru s pazvukmi akoby z iného sveta, ktoré sú pri KoЯnoch typické a spolu s Davisovými pasážami, kde nezrozumiteľne mrmle ako akýsi satanáš naozaj mierne vytvárali ilúziu pekla. Posledné tóny večera odzneli krátko pred desiatou a je jasné, že každý bude na toto vystúpenie spomínať ešte dlho.

 

Setlist: Right Now, Here To Stay, Rotting In Vain, Somebody Someone, Word Up! (Cameo cover), Coming Undone (skombinovaná s We Will Rock You od Queen), Insane, Y'All Want A Single, Make Me Bad, Shoots And Ladders (skombinovaná s One od Metallicy), Blind, Twist, Good God, Bonus: Falling Away From Me, Freak On A Leash

Reklama

Chcem reklamu

V otázke zvuku to bolo pri všetkých kapelách zložité zhodnotiť, keďže akustika sa menila podľa toho, kde človek stál alebo sedel, ako ďaleko bol od pódia a podobne. Napríklad pravá tribúna bližšie k pódiu počula speváka Hellyeah o niečo zrozumiteľnejšie ako zvyšok haly. Napokon teda ťažko povedať, či boli príčinou nevyváženosti zvuku zvukári alebo miesto, alebo to dokonca mohla byť kombinácia všetkých aspektov súčasne. Každopádne, nikto si nenechal skaziť zážitok a ľudia si všetko užili i napriek tejto chybe, ktorú niekto môže považovať za drobnosť a iný zase za katastrofu. Ale keď sa človek nechal strhnúť atmosférou výborného koncertu skvelých kapiel, nebolo čo ľutovať, práve naopak, toto určite zostane v mysliach všetkých, ktorí tam boli, ešte dlho.