Slovensko sa 18. februára stalo predposlednou zastávkou na turné God-Given Right World Tour 2016 kapely HELLOWEEN. Nedávno kapela oslávila 30. výročie svojho vzniku a že sa do dôchodku ešte nechystajú, ukázali aj Košiciam a poriadne zatriasli miestnou Multihalou.

 

Koncert sa mal pôvodne konať v ŠH Cassosport, no po nedávnom koncerte Sabatonu, kedy bola v hale fakt zima, sa organizátori rozhodli pre pohodlie fanúšikov aj vystupujúcich presunúť akciu do Multihaly. Okolo nej sa vo štvrtok podvečer začali zbiehať prevažne dlhovlasí páni v najlepších rokoch, odetí v čiernom, ktorých Helloween v časoch najväčšej slávy zasiahol počas puberty. No nechýbali ani ich krajšie polovičky, mladšie ročníky či celé rodinky dohliadajúce na správnu metalovú výchovu svojich ratolestí.

 

Najskôr sa medzi ľuďmi trochu aj pošomralo. Že začiatok akcie bol písaný na 19:00, no o takom čase ešte len otvorili vnútorné dvere haly. Do vtedy museli všetci čakať okolo haly alebo v chodbe natlačení jeden na druhom. Že pivo sa predávalo len v spomínanej chodbe pri dvoch stoloch, no nemôžu si ho zobrať so sebou aj dovnútra a vychutnávať si ho pri kvalitnej hudbe. Ale čo tam po tom, nie je to to hlavné, kvôli čomu tam všetci v ten večer zavítali.

 

Od siedmej sa začal priestor pod pódiom zapĺňať. Žiadne preteky a bitky o prvé rady, všetci zaujali svoje miesta kultivovaným spôsobom. Multihala sa v nie príliš tesnom rozostúpení naplnila asi z trištvrtiny. Prví, kto sa pred slovenské publikum postavili, boli britskí C.O.P. UK (Crime Of Passion). Odpálili to s peckou The Core, za ktorou vzápätí nasledovala Catch Me If You Can, ktorá mňa oslovila z celého ich setu najviac. Na Slovákov to vybalili v dobrom tempe, čo ich najskôr asi zaskočilo, pretože sa v aktivite nejako nepretŕhali, len po pesničke slušne zatlieskali. No ako set bežal, kapela si publikum čoraz viac získavala.

 

Ťažko povedať, ktorý z členov C.O.P. UK mal na tom najväčšiu zásluhu. Či spevák Dale so silným hlasom a potrebou používania stojana mikrofónu ako „ukazovátko“. Či basák Scott so zmyselnými pohybmi, hladkaním basy a titulom Headbanger kapely. Mohol to byť aj gitarista Andrew, pri pohľade na ktorého ste si mysleli, že ste na koncerte Guns N‘ Roses v roku 1990 a pozeráte sa na Izzyho Stradlina. A nebolo to len tou baretkou, oblečením, pohybmi a celkovou podobou, ale pomôcť tomu mohol aj názov jednej skladby - One In A Million. Zaujímavým zjavom bol aj gitarista Charles s ružovou gitarou. Hral si svoje na kraji pódia, nenápadne, občas sa presunul do stredu štýlom „medveďku, daj labku“ a potom tam spustil sólo, že tí s viacerými pivami v tele určite nestíhali sledovať jeho prsty. Počas jeho sól sa prejavil aj klávesák Wanna, pretože vtedy nemusel hrať (čo je celkom jedno, keď ho ani v iných častiach skladieb nebolo počuť) a vybehol dopredu trošku vyhecovať publikum. Len Keva za bicími ste si poriadne ani neuvedomili. Po ich trištvrtehodinovom sete odišli z pódia a tí smädní sa vybrali po niečo tekuté, veď mali čas, kým pódium prestavia pre ďalšiu kapelu.


Už po niekoľkých minútach, teda po odnesení nástrojov C.O.P. UK, sa na pódium postavila takmer celá švajčiarska kapela GOTTHARD. Títo páni robia spoločnosť hviezde večera len na slovenskom a dvoch českých koncertoch, takže bol sľubovaný raritný zážitok. No že to bude až taká rarita, to by nikto ani netipoval. S kapelou na stage prišiel aj prekladateľ a všetkým oznámili, že majú nepríjemnú správu. Ich bubeníkovi Henovi prišlo zle, netušia, čo mu je a museli ho odviezť do nemocnice. Niektorí si mohli najskôr myslieť, že ide o nejaký vtip. No pomaly všetkým dochádzalo, že to vtip nie je. Aby však ich slovenskí fanúšikovia neboli až tak ukrátení o vystúpenie Gotthard, rozhodli sa zahrať aspoň pár skladieb v akomsi poloakustickom sete, aj keď akustickú gitaru mali len jednu.

 

Slovensko teda dostalo úplne výnimočné, improvizované vystúpenie s príjemnou, uvoľnenou atmosférou jam session. Basák Marc, gitaristi Leo a Freddy si sadli na pódium pred bicie, spevák Nic zobral mikrofón a zahrali štyri skladby, medzi nimi aj Feel What I Feel. Fanúšikovia boli síce sklamaní, že si nemohli užiť plnohodnotnú šou, no ocenili ich snahu a chvíľami nahrádzali bubeníka svojim tlieskaním. Členovia kapely však niekoľkokrát sľúbili, že sa do našich končín vrátia a odohrajú poriadnu šou.

A už len malý kúsok chýbal k tomu, aby prišiel vrchol večera. Pódium sa premenilo na scénu z obalu posledného albumu kapely Helloween My God-Given Right s tekvicovou hlavou sochy slobody po pravej strane pódia. No najväčšiu pozornosť si na seba hneď pritiahla obrovská sada bicích v jeho strede. Za tónov Walls Of Jericho, čo je aj úvodom ich rovnomenného debutového albumu, vyšla pred slovenských fanúšikov celá kapela a za jednotku svojho setlistu si vybrali Eagle Fly Free, nasledovali Dr. Stein My God-Given Right. Ľudia šaleli hneď od začiatku. Helloween sa bláznili hneď od začiatku. Nastal powermetalový sviatok.

 

Halou znel jeden hit za druhým, všetko, ako má byť. Tá staršia časť kapely akoby o polovicu omladla. Spevák Andi Deris strúhal jednu grimasu za druhou, predvádzal divadielko, na ktorom sa bavili všetci prítomní a pritom podal kvalitný spevácky výkon. V jeho „šaškárni“ mu asistoval najmä basák Markus Grosskopf. Naopak gitarista Michael Weikath pôsobil, ako by bol nad vecou, sršal z neho flegmatizmus, hral si to svoje, no „ksichtíky“ si neodpustil ani on. Muž s druhou gitarou a zároveň najmladší člen kapely Sascha Gerstner sa nenechal v tomto štýle zábavy zahanbiť svojimi kolegami a na všetky strany hádzal pohľady, že určite zbalil minimálne prvé tri rady publika, na ktoré dovidel, na pohlaví nezáležiac. Bývalý gitarista a zakladajúci člen Freedom Call sa občas aj otočil, predklonil, prestrčil si gitaru pomedzi nohy a hral tak. Daniel Löble však na takéto „srandy“ nemal čas. Obklopený bubnami zo všetkých strán bol ten, kto si to za celý večer najviac odmakal. Po najnovšom singli Heroes a po akýchsi futuristických zvukoch vkusne sprevádzaných modro-červenými svetlami sólovo predviedol svoj bubenícky um a keby tie bicie neboli tak nahlas, tak by ste počuli, ako ľuďom padajú sánky až na zem.

 

Zaujímavá chvíľa koncertu nastala aj vtedy, keď halou znela balada Forever And One a nad hlavami publika sa objavilo okrem nie veľkého počtu smartfónov aj niekoľko zapaľovačov. Darmo, vidno, že skalní „helloweenci“ už nie sú v puberte. No atmosféra taká, že by vám všetky chlpy stáli. Po nej už všetci cítili, že sa blížime do cieľa. Andi si nasadil na hlavu cylinder a spustili Halloween / Sole Survivor / I Can / Are You Metal? / Keeper Of The Seven Keys. Páni po jednom poodchádzali z pódia a zhasli svetlá, osvetlená ostala len hlava sochy slobody.

 

Samozrejme, len sa chceli nechať privolať späť, aby mohli odohrať prídavok v podobe troch skladieb, pri tej úplne poslednej, legendárnej I Want Out, už akoby spevák miestami nevládal s hlasom, no vládal sa ešte pohrať s publikom v štýle „ruky horééé, napite sa so mnou, kričte yeah, ja poviem I Want, vy poviete Out“ a podobne. Ešte predstavil celú kapelu a poslal svojich fanúšikov maximálne uspokojených domov.

 

Kedy budú u nás hrať znovu? Už sa neviem dočkať, kedy si takýto koncert zopakujeme...

 

Setlist: Walls Of Jericho, Eagle Fly Free, Dr. Stein, My God-Given Right, Steel Tormentor, Mr. Torture, Waiting For The Thunder, Straight Out Of Hell, Heroes, sólo bicie, Where The Rain Grows, Lost In America, Power, Forever And One, Halloween / Sole Survivor / I Can / Are You Metal? / Keeper Of The Seven Keys, prídavok Before The War, Future World, I Want Out

Reklama

Chcem reklamu