Poslednú dobu sa zdá, že prešovský underground opäť ožíva a po mnohomesačných suchotách to v kluboch opäť začína metalovo dunieť. Aj keď je všetko na dobrej ceste, chýbala tomu ešte pomyselná čerešnička na torte, ktorá doplnila túto mozaiku v stredu, 27. septembra. V neveľkom klube Amfík sa akoby mimochodom zastavila trojica ruských folkmetalových kapiel GRAI, SATANAKOZEL a ANABIOZ, a to v rámci ich európskeho turné Folk Metal Marathon.

 

Do klubu som sa dostal tesne pred pol ôsmou, teda akurát pred začiatkom vystúpenia Anabioz. Teda, aspoň som si to myslel. Realita bola, že kapela mala sotva vyložené nástroje na pódiu, no nazvučili sa až prekvapivo rýchlo. Pod nízkym pódiom, prípadne pri bare sa motalo v tom čase okolo 20 ľudí, čo teda rozhodne nebol pekný pohľad. Drobná, sympatická huslistka Olga ani zvyšok kapely si však z toho evidentne ťažkú hlavu nerobili. Po trošku nervóznom privítaní sa oveľa suverénnejšie pustili do krotenia svojich nástrojov a že im to išlo! Už tradičným osudom otvárajúcich kapiel je jednak dolaďovanie zvuku a jednak statické publikum, najneskôr však od chytľavej Dance, Dance z ich ostatného albumu There The Sun Falls (neodolal som a pri stolíku s merchom som si ho zaobstaral na CD) sa roztočil kotol, aký si takáto muzika zaslúži. Zvedavcov pribudlo a keďže Amfík nie je práve športovou halou, pôsobil celkom plno. Škoda, že Olgin spev nebolo počuť rovnako dobre ako growl basáka Antona. Tvorba Anabioz je síce z osemdesiatich percent nefalšovaný folk metal, ale zvyšných dvadsať dáva priestor pre zaujímavé presahy do pagan, death či dokonca thrash metalu a tuším som tam začul aj nejaké progové sedemosminové rytmy. Najvariabilnejšia kapela večera!

 

Kratučká prestávka na doplnenie tekutín a výmenu hracích aparátov zbehla veľmi rýchlo a bez okolkov to do nás začalo páliť divoké kvarteto Satanakozel. Ich poňatie folk metalu je omnoho priamočiarejšie a agresívnejšie. Príjemne ma prekvapilo, že tento veselý žáner sa dá hrať plnokrvne aj bez tradičných nástrojov. Presne tak, len dve gitary, basa, bicie a do toho havraní škrekot (prerývaný občasným melodickým spevom) Vasiliya. Malé pódium nedávalo veľmi priestor na nejaké bláznenie sa, ale aj tak bolo na pánoch vidieť, že si vystúpenie užívajú plnými dúškami. Do ľudí to Satanakozel sypali jedna radosť, zazneli napríklad Kuznec z debutového albumu Rogatya, Svadba a dokonca aj cover verzia Musta Mado od fínskej folkovej kapely Myllärit, ktorá rovnako ako Satanakozel pochádza z oblasti Karélie. Cirkulárkové riffy a hromová rytmika boli podporené výborným zvukom. Najdivokejšia kapela večera!

 

Headlineri Grai po tomto náklade pôsobili ako z iného sveta. Éterické divožienky Aliya a Irina možno pôsobili krehko, ale to len do okamihu, keď začali spolu s celou kapelou precvičovať krčné stavce pri headbangu. Growl tu veľmi priestor nemal, ale keď sa gitarista Viktor ozval, rozhodne ho bolo počuť. To, žiaľ, nemožno povedať o Irininom speve. Ten bol jednoducho ostatnými nástrojmi prehlušený a ak nešlo o tichšiu pasáž v pesničke, tak ste nemali šancu začuť ju. Naopak, všetky tie flauty, ktoré Aliya počas setu vystriedala, boli veľmi príjemne vytiahnuté do popredia, ale nie príliš, aby sa zachoval metalový ráz formácie. Samozrejme, najväčší úspech mala hitovka Mlada z rovnomerného albumu, mne však začalo sdrce tĺcť rýchlejšie pri nádhernej baladickej V Obyatiakh Mary. To sa snáď nedalo nepreniesť sa duchom niekam do ďalekej sibírskej tajgy. Doslova hypnotický zážitok. Večná škoda tých utopených vokálov, ale aj tak, najatmosférickejšia kapela večera!

 

Zvláštnosťou bolo, že všetky tri kapely sa k divákom prihovárali po rusky a iba sem-tam sa pridala aj angličtina. Ale to „Prešov, ar jú chíííír?“ bolo zakaždým rozkošné, tak čo sa vlastne sťažujem? 56 platiacich sa nemusí zdať veľa, ale bavíme sa o strede týždňa a Prešove, kde má občas človek pocit, že ľudí treba nanovo učiť chodiť na koncerty, takže celkom slušný úspech. Ten, kto oželel výdatný spánok (prípadne si vybavil dovolenku na štvrtok) a prišiel sa pozrieť na trochu ruskej kultúry zaobalenej do tvrdých gitár, nemohol ľutovať, boli to totiž tri výborné a rovnocenné koncerty v jeden večer.


Použité zdroje:
Foto: Pavol "Stephen" Slaninka