Toto bol veru sakramentsky tvrdý oriešok. Ukrajinská formácia EX ANIMO je na scéne už dlhých 16 rokov, ale na ich diskografii sa to veľmi neodrazilo. Štyri roky po vzniku sa im podarilo vydať dlhohrajúci debut, ktorý získal zopár slušných ohlasov, ale nedokázal naštartovať ich kariéru. Sľubne to vyzeralo aj s EP Soulglass, ale prísť s tromi novými skladbami po šiestich rokoch bolo zrejme málo. Dáma a páni však na neúprosnými pravidlami riadiaci sa metalový šoubiznis nezanevreli, a tak po ďalších šiestich rokoch prichádzajú s nástupcom ich prvotiny s názvom Neverday. Kapela holduje gothicmetalovému žánru s výraznou príchuťou doomu. Žiadne rýchlostné preteky sa teda nekonajú, ale to predsa vôbec nie je nutné.
 

Úvod je lahodný. Bez zbytočných rečí sa s intenzitou buldozéru na vás vyvalí titulka, atmosférická majestátna kompozícia plná striedajúcich sa nálad, navrstvených klávesov a príjemného spevu sympatickej Yulie Zhukov. Nemalou mierou sa na vokálnej zložke podieľa aj gitarista Andriy Lunko. Jeho neľudský growl je dokonalý protiklad k jemnému a civilnému prejavu „svojej“ nežnejšej polovičky. Spev na spôsob kráska a zviera je síce jedno z najväčších metalových klišé, ale takto sa to skrátka robí a zatiaľ to funguje. Toto všetko by sa v podstate dalo napísať o každej z ôsmich skladieb vrátane outra Just Tired a v istom zmysle to je zdanlivo aj kameňom úrazu tejto nahrávky.

 

Vypočuť si totiž tento 50-minútový album na jednu šupu nie je síce nemožný úkon, jednoduchý však takisto nie. Niekde okolo štvrtej-piatej skladby sa vám to všetko začne zlievať do jednej sivej masy. Ale pozor, to iba v prípade, že Neverday má človek pustený napríklad len ako kulisu k upratovaniu. Nie, takto tento album naozaj veľmi nedáva zmysel. Do tejto hudby sa treba ponoriť, aj keď to na prvýkrát nemusí byť veľmi príjemné. Až vtedy si začnete uvedomovať, čo všetko táto fošňa ponúka. Sú v nej schované radosť aj zmar, hnev aj odpustenie, láska aj nenávisť. Pasáže sa striedajú relatívne často, nikdy však nepôsobia samoúčelne alebo nepatrične. Naopak, jedna na druhú prirodzene nadväzujú. Rôzne šikovné vyhrávky, sóla aj nádherné klavírne či flautové melódie ponúkajú takú kopu možností na objavovanie, že aj napriek počiatočnej nechuti musí poslucháč uznať, že skladby sú umne vystavané, gradujú do zaujímavých sfér a sem-tam sa vyskytne aj chytľavý riff či refrén.


Nemôžem povedať, že Ex Animo sú excelentní majstri svojich nástrojov, ale na to, čo hrajú, ich zvládajú viac než dobre a aspoň sme ušetrení nekonečných inštrumentálnych onanií. Gitary majú príjemne hutný zvuk a basová gitara viac rinčí ako bublá, čo je u mňa vždy plus. Čo mi však občas vadilo, a to celkom dosť, boli niektoré klávesové zvuky, najvýraznejšie snáď v (pred)poslednej Scream Of Silence, kde jeden z najlepších výkonov Yulie je v podstate zatienený neskutočne otravnou melódiou ako z nejakej počítačovej hry z roku 1994.

 

Na tento album asi treba mať náladu. Počas slnečného dňa s partiou niekde na pive s vami Neverday zrejme veľmi nepohne. Ak však vonku zúri víchrica a vy nemáte jediný dôvod sa niekam trepať, môžu byť Ex Animo ideálnym spoločníkom pri melancholických chvíľach samoty.


Moje hodnotenie:

Ex Animo - Neverday (recenzia) - 1 Ex Animo - Neverday (recenzia) - 2 Ex Animo - Neverday (recenzia) - 3 Ex Animo - Neverday (recenzia) - 4 Ex Animo - Neverday (recenzia) - 5 Ex Animo - Neverday (recenzia) - 6 Ex Animo - Neverday (recenzia) - 7 Ex Animo - Neverday (recenzia) - 8 Ex Animo - Neverday (recenzia) - 9 Ex Animo - Neverday (recenzia) - 10

spustiť video spustiť video

Použité zdroje:
Foto: FB kapely