Z trojice ruských, prípadne ukrajinských nahrávok zaslaných na recenziu od vydavateľstva Metal Scrap Records (spolu s Fausttophel a Ex Animo) som sa na Saratovčanov DRUKNROLL tešil asi najmenej. Smiešny názov kapely, šalátové vydanie dvojstranového bookletu (je mi jasné, že na tom kapela vinu nenesie), nie veľmi pekný obal a texty výhradne v azbuke na dobrom prvom dojme veľmi nepridávali. Aspoň, že názvy skladieb sa páni uráčili preložiť aj do angličtiny.

 

Hudba na In The Game však v konečnom dôsledku vôbec nepôsobí tak neprofesionálne ako vizuál. Už otváračka The Wolf naznačuje, že tento materiál bude mimoriadne pestrý. Úvodný riff znie ako od nejakej fínskej powermetalovej hviezdičky, no hneď sloha človeka vyvedie z omylu. Poriadne naštvaný rev vokalistu, ktorý si hovorí Ужас („Užas“ - „Hrôza“), nám predvedie, že na štvrtom albume týchto bohatierov bude prevládať skôr moderný melodický death metal hojne podporenými samplami. Síce v dnešnej dobe hrá takto osemdesiat kapiel zo sto, na každej z desiatich položiek tejto fošne sa objaví nejaký ozvláštňujúci prvok, ktorý oddelí jednu kompozíciu od druhej.


Niekomu sa možno všetky tie akustické vsuvky, melodické vokály či klavírne melódie môžu javiť ako príliš hustý guľáš. Nenamietam, možno tomu naozaj chýba určitá jednoliatosť, resp. vlastná tvár. Na druhej strane, práve vďaka tejto variabilite ani na sekundu nehrozí nuda. Dá sa povedať, že ide o podobný prípad, ako už spomínaní Fausttophel, akurát tu sa to najviac podobá na ruskú obdobu Fear Factory. Schválne, len sa započúvajte do tých melodických refrénov s prinajmenšom zaujímavými harmonickými postupmi.

 

Občas to však sĺkzne do sebaparódie. Taký refrén v tretej Below pôsobí napriek temným intermezzám skutočne komicky. Hopsavý rytmus aj absurdne veselé melódie, pri ktorých by bolo sladko za ušami aj vyškereným Freedom Call, je už trochu cez čiaru. Podobný problém s kontrastami nastáva pri siedmej Monomakh. Hlavný motív aj slohy sú luxusné. Svojím akustickým prevedením sú síce na hony vzdialené zvyšku piesní na In The Game, ale počúvajú sa náramne dobre. Potom však príde refrén, ktorý je extrémne tvrdý, snáď jeden z najagresívnejších na albume. Ich prepojenie je však katastrofa. Žiadna gradácia, len prosté hodenie do vody. Pritom v takej My Role (najlepšia skladba albumu) dokazujú, že s podobnými prechodmi nemajú žiadny problém. Mimochodom, práve to považujem za najväčšiu devízu albumu – schopnosť vkusne prepájať veľmi odlišné motívy. Akurát nie vždy to vyjde.

 

O každej skladbe by som tu mohol napísať odstavec, ale naozaj to nemá veľmi zmysel. Skrátka ide o silný a neobvykle rôznorodý materiál, ktorému by mali dať šancu fanúšikovia FF, Soilwork, Scar Symmetry alebo Sybreed. Hlavnou slabinou však bude asi predsa len tá ruština. Čo v black metale pôsobí autenticky, sa do takejto muziky hodí iba málo a s veľkou pravdepodobnosťou práve to bude dôvod, prečo mimo Matičky Rusi si Druknroll nájdu iba veľmi málo priaznivcov (mimo faktu, že kapela nemá vlastný facebook – haló, končí rok 2016!). Ak vám však ich rodný jazyk nebude prekážať, užijete si v podstate každú minútu tohto sympatického útoku na sluchovody.


Moje hodnotenie:

Druknroll - In The Game (recenzia) - 1 Druknroll - In The Game (recenzia) - 2 Druknroll - In The Game (recenzia) - 3 Druknroll - In The Game (recenzia) - 4 Druknroll - In The Game (recenzia) - 5 Druknroll - In The Game (recenzia) - 6 Druknroll - In The Game (recenzia) - 7 Druknroll - In The Game (recenzia) - 8 Druknroll - In The Game (recenzia) - 9 Druknroll - In The Game (recenzia) - 10

spustiť video spustiť video

Použité zdroje:
Foto: bandcamp.com, metal-archives.com