Že vám názov tohto festivalu nerozsvietil žiarovku nad hlavou? Nemožno sa veľmi čudovať, keďže napriek každoročne slušnému zastúpeniu rockových a metalových kapiel je predsa len toto podujatie určené skôr inému publiku, aj keď za tú dobu headliner občas príjemne prekvapil (Gary Moore, Skunk Anansie). Za dekádu existencie sa na jeho pódiách vystriedali aj takí umelci ako popová stálica Richard Müller, drum 'n' bassoví London Electricity, fenomenálny folklórny súbor Lúčnica či dokonca Steven Seagal so svojou bluesovou kapelou. Zjavne teda nič, kvôli čomu by sa človek, ktorému v žilách prúdi rock a metal namiesto krvi, trepal do Prešova. Jubilejný desiaty ročník však bol iný. Organizátori dokázali dotiahnuť fenomén menom SEPULTURA. Áno, tá Sepultura, ale nepredbiehajme, festival rozhodne ponúkol viac.


Piatok v znamení punku a dažďa

Brány rekreačného areálu Delňa sa otvorili úderom štrnástej hodiny v piatok, 16. júna. Počasie sa však tradične po slnečnom týždni otočilo o 180 stupňov a víkend tak začal daždivo, čo sa akoby prejavilo aj počtom návštevníkov. Line-up pritom pre rockera vôbec nevyzeral zle. Ako prvých sme stihli legendárnych punkerov SLOBODNÁ EURÓPA. Síce nemilo prekvapil počet ľudí pod pódiom (dážď asi urobil svoje), ale tí si o to viac užívali muziku Whiskyho a spol. Blato-neblato, pogovať sa musí a keď sa do toho hrajú také kultovky ako Podvod, Pakáreň alebo „povinná jazda“ Analýza, človeku neostáva nič iné, len sa pridať. Hoci aj nedobrovoľne.

 

Na hlavnom pódiu to po Slobodke roztočili METROPOLIS. Počasie sa trochu umúdrilo a vytvoril sa na nich utešený kotol. Nemal som tú česť vidieť túto formáciu naživo, ale ich veľmi dobre využitá hodinka ma dokázala presvedčiť, že sa na nich oplatí zájsť aj inokedy. Spevák Rado je neuveriteľný frontman. Vtipný, energický a spevom si tiež rozhodne hanbu neurobil. V tieni rozhodne neostal ani sekerník Jimi Cimbala a jeho osemstrunové monštrum. Jeho moderne znejúce riffy bola slasť počúvať a zvuk jeho nástroja tvrdil inak pomerne mäkkú muziku. Nie je to metal, je to tvrdo zahraný rock s výdatnou pomocou samplov, ale to predsa vôbec nevadí. Keď je to raz dobré, nech je to hoci aj country.

Na prestávku nie je čas, maximálne tak na doplnenie zlatistej tekutiny. Hneď po Metropolis totiž mohlo srdce punkerovo v ten deň zaplesať znova, na stage sa postavila ikonická ZÓNA A s neprehliadnuteľným Koňýkom za mikrofónom. Nech si o tomto frontmanovi myslíte čokoľvek, jedno mu nemožno uprieť, a to skutočnosť, že vie, ako zaujať publikum. Jeho roztodivné tanečné kreácie a lá Mick Jagger skrížený s Jankom Kuricom a nenapodobiteľný nespevácky prejav sú ochrannou známkou tohto zoskupenia a snáď to tak ešte dlho zostane. Našťastie sa tento balík energie zdržal akýchkoľvek blbých poznámok a sústredil sa len na muziku. Sám som bol prekvapený, že z celého setlistu som nepoznal možno tri-štyri skladby. Obsahoval všetky zásadné hity vrátane Útok na špicu hitpárád, Potopa, Nezmením sa, ale aj Ľudia v pohybe. V pohybe rozhodne boli všetci, ktorí k tomu menšiemu pódiu dorazili a snáď nikto neodchádzal sklamaný. Zóna A odohrala výborný koncert.

 

Až po nich som si doprial vydýchnutie a aktuálnu reggae/electro hviezdu (predpokladám, podľa počtu ľudí pod stageom) Grahama Candyho som ochotne vypustil, aby sa stihli nabrať sily na ešte stále mladú krv v podaní THE PARANOID. Ak by ste čakali, že sú na nich zvedaví samí teenageri, tak máte pravdu. Ľudí vo veku 20+ som zahliadol minimum, človek aby sa pred tridsiatkou cítil staro na rockovom koncerte. Štvorica štýlových chalanov išla ako píly. Nádherne čistý zvuk, jeden chytľavý refrén striedal druhý, Igor spieval bez zaváhania, k tomu tie viachlasy... Čosi tu nehralo. Spev bolo počas piesní počuť perfektne, ale pri tých pár vetách medzi skladbami bolo Igora počuť akoby slabšie a vážne ho podozrievam, že v pozadí mu hral playback. No a čo, aj tak sme im všetci zobali z ruky a keď po Nikdy nezabudnem sa publikum rozhodlo pokračovať v piesni aj bez kapely, chlapci sa tvárili ako vyorané myši – myslím, že aj oni si mali čo užívať.


Piatok bol za nami, výživná porcia kvalitných spolkov nedávala veľa dôvodov na kritiku a bol som zvedavý, čo prinesie sobota.

S ako sobota, S ako Sepultura

Niektorým priniesla možno poriadnu opicu, ale, bohužiaľ, celému festivalu aj riadne ochladenie. Nejestvuje však snáď lepší spôsob, ako sa zahriať, ako poriadne sa vyskákať, prípadne pretrepať palicu na rockovom koncerte. Program začínal už o 13.30, ale zvedavý som bol až na tretích v poradí, ktorými boli CALIBER X. Minulý rok som si ich na More Than Feste veľmi neužil a bol som stoj čo stoj pripravený to napraviť tentokrát. Oravčania však nemali svoj deň. Nevďačný čas ich vystúpenia bol zrejme hlavným dôvodom, prečo na nich bola zvedavá len hŕstka poslucháčov. Zvukár im takisto urobil medvediu službu, pretože basu nebolo počuť skoro vôbec a keď nastal čas pre muzikantské orgie, kedy prsty lietali po hmatníkoch či klaviatúre rýchlosťou svetla (v prog metale v podstate povinnosť), bola to nezrozumiteľná zvuková guľa. No a spevák spieval ako z veľkej knihy. Tej s názvom Ako pokašľať kapele aspoň priemerný koncert. Je mi ľuto, že to píšem takto sprosto, ale ten chalan nebol pod či nad tónom, on bol totálne mimo tóniny, v ktorej hrali ostatní členovia. Normálne ich upodozrievam, že si podladili nástroje a chudáčiskovi to nepovedali. Vydržal som tri skladby, potom zvíťazil pud sebazáchovy.

 

Chuť som si ale napravil pomerne rýchlo, keďže na hlavnom stagei začali predvádzať svoje umenie pre mňa dovtedy neznámi NO BRAKE. Kapela hrá vo veľmi úspornom zložení spievajúci gitarista, basák a bubeník, ale to nemá žiadny vplyv na to, aby ich alternatívny rock znel sviežo a zábavne. Skladby sa nepodobali ako vajce vajcu, čo u podobne radených kapiel často hrozí, gitarista pôsobil uvoľnene a nenútene a dôkazom ich kvality bol aj neustále stupajúci počet zvedavých poslucháčov. Basák by sa síce mohol aspoň trochu inšpirovať svojím kolegom, čo sa týka pohybu, ale inak môžem zhodnotiť, že šlo o jedno z najpríjemnejších prekvapení festivalu.

 

Fantastický výkon bratislavských matadorov DEREŠ už až také prekvapenie nebolo. Vojto Bohuš je jeden z najlepších slovenských spevákov, to bez debaty. Také plné vysoké tóny mu môžu závidieť hocijakí o generáciu mladší snaživci. Nezachytil som jediné zaváhanie a to môžem povedať o celej kapele. Páni si svoje vystúpenie zjavne užívali a početná fanúšikovská základňa takisto. Aj keď sa mohlo zdať, že každý čakal iba na Na panské, nie je to vôbec pravda. Ľudia sa chytali aj na iné, novšie či menej známe skladby. Pri takom nasadení sa niet čomu čudovať. Mám zlé rána, Na ženské, Túžba aj ostatné skladby sa dočkali zaslúženého potlesku.

 

Na hlavnom pódiu sa zatiaľ ako slniečko usmievala pesničkárka Sima Martausová, ktorá bola zjavne pre mnohých hlavnou hviezdou festivalu. Aj keď som sa neobťažoval pozrieť si celý jej koncert, aj z toho mála sa dalo usúdiť, že jej hudba je rovnako úprimná, ako jej ďakovačky po každej skladbe. Ako pozadie k pivku a klobáse to vôbec nebolo zlé. Mať však len ako „křoví“ to, čo sa chystalo na menšom pódiu, by bolo pre každého staromilca slovenského rocku veľkou, veľmi veľkou chybou. Roztočili to tam totiž ŽIVÁ VODA. Pre tých neznalých len v krátkosti – kapelu tvoria legendy Paľo Horváth (ex-Tublatanka), Peci Uherčík a Igor Skovay. Repertoárom sú skladby, ktoré Paľo spieval práve vo svojej prvej kapele a v projekte Magma. Skladby ako Stojím, padám, Smrť je tvoj pán alebo Smrť a sláva zožali, pochopiteľne, väčšie ovácie ako piesne z čias Magmy, ale nič nás nedokázalo pripraviť na zimomriavky, ktoré pociťoval snáď každý, keď sa spustili prvé tóny neuveriteľne heavy záležitosti Prometeus. Skladba, v ktorej sa naplno prejavil Horváthov vokálny potenciál, bola, samozrejme, položené nižšie než originál, ale aj tak dokazovala, že Paľo bol a ešte stále je okrem výborného basgitaristu aj pán spevák. Nádherný zážitok, na ktorý budem ešte dlho spomínať.

Čitatelia azda odpustia, že som oželel koncert (ne)starnúceho Petra Nagya a pomaly, ale isto si hľadal flek na najväčšie lákadlo rockerovo, ktoré sa na východe našej krásnej republiky zastavilo v rámci turné k aktuálnemu albumu Machine Messiah. Vystúpenie SEPULTURY naplánované na 21.30 sa síce trošku posunulo, ale za tých 15 minút sa naozaj nikto nemôže hnevať. Najmä, keď to banda na čele s obrom Derrickom Greenom stonásobne vrátila azda každému, kto na nich bol v ten večer zvedavý. Sepultura totiž predviedla, ako sa robí plnokrvná, nefalšovaná metalová šou. O úvod sa postarali nárezy z novinky I Am The Enemy a chytľavá Phantom Self a pokračovalo sa ďalšími podstatnými songami ako Inner Self a Territory. Green je neskutočné zviera. Ak práve nedevastoval hlasivky, tak neúnavne mlátil do bubna, ktorý mal pristavený pri mikrofóne a nezabúdal popri tom hecovať publikum, aj keď to rozhodne nebolo nutné. Prvý vrchol koncertu bola kultová Refuse/Resist. Tú pozná azda aj človek groove metalom nepobozkaný, ten druhý, pochopiteľne, Roots, Bloody Roots. Orgazmické. Zvukovo som tomu nemal veľmi čo vytknúť, čo sa týka setlistu, takisto nie, výkony boli hodné tých najväčších profesionálov. Jedným slovom – dokonalé.

 

Sily vyhradené pre sobotu sa už definitívne minuli, takže len stručne: IMT SMILE boli (úprimne, trochu nečakane) nehorázna nuda. Tásler naťahoval skladby ako gumu v gatiach. Bolo to nekonzistentné, preafektované a nezáživné. Na prasknutie natrepaná plocha pod stageom bola však očividne iného názoru. CHIKI LIKI TU-A sú stávka na istotu. Textovo recesia, ktorá sa nevidí často, hudobne mimoriadne vyzretí muzikanti. Potešila prítomnosť dychových nástrojov. Bohužiaľ, záverečných HEĽENINE OČI sme si už neužili. Únava spojená so silnejúcim dažďom boli tentokrát presvedčivejšie argumenty.

Nedeľa alebo Koniec dobrý, všetko dobré

Nedeľa mala v talóne niekoľko ťahákov, ktoré však rockovo ladenému návštevníkovi žily práve netrhali. LP a ,,Mič Bjúkenen" aka David Hasselhoff mali podľa očakávaní plno do posledného miesta, čo sa však kvality vystúpenia týka, všetkých (a tým myslím úplne všetkých, vrátane o pár riadkov vyššie ospevovanej Sepultury) do vrecka strčila česká folková jednotka ČECHOMOR. To sa dá sotva opísať, ich vystúpenie bolo z inej dimeznie. Bol to samostný festival emócií, nádherných melódií a umenia v najčistejšom zmysle slova. Predstavte si kapelu, ktorú si užije metalista, dieťa kvetov aj ľudovkár rovnako. To sú Čechomor. Nemusíte poznať jediné slovo z piesní (aj keď pochybujem, že by sa našiel niekto, kto by si nezaspieval aspoň Proměny), tá hudba prehovára priamo do srdca. Nečakaným spestrením bolo vkusne krátke sólo na bicie. Že na koncerte Čechomoru začujem dvojšľapku, by som si neodvážil predstaviť ani v najdivokejších snoch. Záverečná Gorale už bola vyslovene punková záležitosť, na ktorú tancoval azda každý. Choďte na Čechomor vždy, keď bude príležitosť. Garantujem, že to zakaždým bude neopakovateľná skúsenosť.

 

Z éterickej, snovej atmosféry sme sa rýchlo dostali späť na zem, na menšom pódiu sa schyľovalo k powermetalovej smršti. Tentokrát to boli Košičania RAVENCLAW s exkluzívnym hosťom Kaiom Hansenom. Ten v poslednej dobe trávi asi viac času na Slovensku než vo svojej domovine. Túto bandu človek môže vidieť aj stokrát, vždy sa na nich nájde niečo, čo človeka núti postaviť sa pod pódium a so vztýčeným paroháčom pretrepávať gebuľu jedna radosť. Matej spieva od koncertu ku koncertu lepšie. Vibráta je tam stále na môj vkus trochu priveľa, ale už je to rozhodne lepšie. Len tú pravú ruku by som mu najradšej priviazal k telu a rozviazal až po koncerte. Light From You funguje na koncerte oveľa lepšie než na nahrávke a podobne by sa dalo vyjadriť asi o každej skladbe. Ale tak to má byť! Kai bol, dovolím si tvrdiť, len takou čerešničkou na torte, dáma a páni mu tentokrát boli rovnocennými partnermi. Najvyšší čas, aby po Ravenclaw skočilo nejaké vydavateľstvo, tá banda skutočne zreje ako víno.

 

No a ostali „nám“ ešte HORKÝŽE SLÍŽE. Ďalšia tutovka, ktorou by sa pokazil jedine gospelový festival, aj to si nie som istý. Atak na bránice nastal už pri skvelom intre Adam Šangala a neutíchol prakticky po celú hodinu. Líza a Wendy, Silný refrén a ďalšie šupy boli zárukou skvelej zábavy, vrátane podarených Kukových hlášok medzi skladbami. Večná škoda, že hrali až v nedeľu večer.

 

Dobrý festival definitívne potvrdil svoje pevné miesto na festivalovej mape Slovenska. Obrovské množstvo zahraničných ŠPZ-tiek dokazuje, že táto akcia už prerástla hranice a má neskutočný potenciál stále rásť do netušených výšin. Organizačne bol výborne zvládnutý (snáď len SBS-kári by mohli kontrolovať trochu dôslednejšie), dramaturgicky snáď ešte lepšie, do budúcnosti už len niečo urobiť s cenami jedla a bude to bomba. Neverím, že sa našiel človek, ktorý si Dobrý festival neužil. Tak dovidenia o rok!

Použité zdroje:
Foto: Martin Švec