Bratislava, 20. máj 2017, podvečer. Futbalový štadión Pasienky očernieva. Nielen zásluhou meteorológmi sľubovanými čiernymi mrakmi, no najmä masou ľudí smerujúcou k jednému cieľu. Ak by ste navštívili v tej chvíli Bratislavu len za tým jedným účelom, nájsť miesto určenia vôbec nebolo zložité. Stačilo vyhliadnuť skupinku ľudí odetú v čiernom a vydať sa za ňou. Cieľ – koncert DEPECHE MODE.

 

Spočiatku sa miesta na sedenie plnili len veľmi pomaly, plocha na státie sa čím viac zaťahovala načierno. Popri vystúpení dvoch predkapiel sa však hľadisko zapĺňa takmer do posledného miesta. Silný vietor dáva všetkým zabrať a každý dúfa, že aspoň tie čierne mraky nad štadiónom odfúka niekam doďaleka. Po 20. hodine je štadión plný. Podľa neoverených zdrojov naň zavítalo cca 30 000 fanúšikov. Po takmer štyridsaťročnej  existencii kapely a štyroch predchádzajúcich slovenských koncertoch úctyhodné číslo. Hoci prevládajúca veková kategória 40-50-ročných je neprehliadnuteľná, za povšimnutie stojí množstvo mladých či veľmi mladých fanúšikov.

 

Po štvrťhodinovom meškaní na pódium prichádza túžobne očakávaný idol našej mladosti – Depeche Mode – Dave, Martin, Andrew. Vystúpenie otvárajú novšími skladbami. Vietor utícha a dáva šancu čiernym mrakom, aby koncert spestril intenzívny dážď. Verní fanúšikovia zostávajú súčasťou koncertu napriek jeho intenzite. Dokonca v žiari reflektorov vyvoláva úžasnú kulisu, ozvláštňujúcu silu piesní. Nové piesne striedajú tie „dávno minulé“. Tie, pre ktoré sa oplatí omladnúť o tridsať rokov a prísť na koncert. Spev Davea je úžasný, silný, emotívny. Sila jeho hlasu znie rovnako ako pred tridsiatimi rokmi a hoci pár vrások zdobí jeho tvár, je vždy krásny a milovaný. Martin nič nezostáva dlžný svojmu „starému - vymaľovanému“ imidžu, Andrew svojmu flegmatizmu. Napriek zime, vetru, Dave odspieva celý koncert v čierno-ligotavej veste, svojimi „brušnými“ tancami pripomenie časy síce minulé, no určite nezabudnuteľné.

 

Enjoy The Silence či Never Let Me Down Again nenechajú chladným žiadneho depešáka. Atmosféra na pódiu snímaná kamerami je premietaná na tri veľkoplošné obrazovky. Poväčšine je na nich Dave, Martin, kapela, inokedy plátno za bubeníkom ozvláštni krátky „film“ -  In Your Room či v prídavku Walking In My Shoes. Po cca  deväťdesiatich minútach koncertu sa kapela lúči a odchádza.

 

Samozrejme, len na krátko, aby už dávno zmoknutým fanúšikom dopriala pár prídavkov. Návrat začína Martin piesňou Somebody, nasleduje Walking In My Shoes, ďalšie prídavky. Dav jasá, žiari. Už dávno nik nesedí ani na sedadlách, každý kto vie, kto chce, hýbe sa v tónoch skladieb. I Feel You či záverečná Personal Jesus dáva úžasnú bodku za nezabudnuteľným večerom. A hoci dážď ani na chvíľu nepoľavuje z intenzity, dav pršiplášťových i zmoknutých fanúšikov spokojne opúšťa futbalový štadión Pasienky určite obohatený o silný, emotívny zážitok.

 

Nie som reportér ani novinár a toto nie je reportáž z koncertu. Len som mala chuť podeliť sa o pár zážitkov z dávno snívaného a teraz splneného sna. Sme generácia, ktorá sa delila na depešákov a metalistov a nemali sme sa veľmi radi. Dnes spolu žijeme, ja „depešák“, manžel „metalista“. Vyberie sa so mnou na koncert DM a ešte si ho aj užije. Tieto možnosti sme v časoch mladosti nemali, ale je úžasné, že si ich vieme splniť ešte v tomto živote. 


Použité zdroje:
Anna Váleková Foto: WELEphotobank - Martin Veleba