V našich končinách to je jednoducho tak. Na undergroundové koncerty sa chodí v piatok a v sobotu. Všetky ostatné dni sú pre organizátora ekonomická samovražda a pre vystupujúcich potupná verejná skúška, ktorú si vypočuje maximálne desať-pätnásť nadšencov, zvukár a barmanka. To však absolútne neplatilo pre štvrté pokračovanie košického minifestivalu CALL FOR ETERNITY. Už tradične sa v priestoroch klubu Collosseum 8. novembra ozývali nebeské melódie powermetalových spolkov na čele s pravidelnými headlinermi, americkými THEOCRACY.

 

Avizovaný začiatok o devätnástej hodine bol viac-menej dodržaný, keď za zvukov intra na pódium vpochodovala pätica Rožňavčanov PREVRAT. Úprimne povedané, tie dve voľne dostupné skladby vo mne dojem nezanechali a mal som obavy, že ich set si budem musieť len odtrpieť. S prvým úderom do činelov však mne aj podobne pochybujúcim muselo byť jasné, že Prevrat sa do nás zahryzne, požuje a vypľuje. Neuveriteľne chytľavé skladby boli podporované skvelým výkonom speváka, ale aj ostatných členov kapely. Veľmi oceňujem živého klávesáka, pretože mám pocit, že v poslednej dobe to je čím ďalej, tým zriedkavejší zjav. Veľká škoda, že páni schytali čierneho Petra v podobe kapely, na ktorej sa dolaďuje zvuk. Gitary tak bolo počuť menej, než sa na metalový koncert patrí, ale to je asi tak všetko, čo tomuto veľmi milému prekvapeniu večera možno vyčítať. Vlastne, ešte jednu vec – hrali krátko!

 

Po pauze, ktorá trvala sympaticky krátko, publikum vrele privítalo svojich miláčikov, domácich WITHIN SILENCE. Týmto powermetalovým zvestovateľom sa dostalo veľkej pocty – na európskom turné Theocracy k novému albumu Ghost Shsip sú momentálne ich support bandom, takže sa vďaka tomu už stihli pozrieť do Švajčiarska a čakajú ich zastávky ako Nemecko a Holandsko. Chalanov môžem vidieť aj tisíckrát a vždy dokážu nabiť pozitívnou energiou každý centimeter štvorcový pod pódiom a inak tomu nebolo ani v onú utorkovú noc. Po úvodnej pecke Silent Desire sa bez zbytočných rečí pustili do Emptiness Of Night a práve v nej som nabral dojem, že spevák Martin asi nemal svoj deň. Časť refrénu tejto skladby je totiž posadená relatívne vysoko a Maťo v inkriminovanej pasáži zvolil radšej spev o oktávu nižšie. Celkovo sa v priebehu ich setu vysokým tónom pre istotu vyhýbal, avšak ako sa mi sám po koncerte zdôveril, na vyčerpávajúcom turné sa skrátka treba šetriť. Kvitujem, koniec-koncov, publikum (mňa nevynímajúc) zobalo Within Silence z ruky a na každú hecovačku medzi piesňami či počas nich reagovalo viac než aktívne. Chalani si dali záležať aj na vizuálnej stránke a jednoduchá, no efektná choreografia splnila svoj účel. Celkovo pôsobia Within Silence s každým koncertom zohratejšie, pobyt na stagei si evidentne užívajú a svoj úspech si rozhodne zaslúžia. Nadišiel čas na posledný, veľkolepý song Road To Paradise, po ňom „povinné“ selfíčko s obecenstvom a Withini sa pobrali z pódia.

 

Po dvoch výborných setoch boli očakávania od Theocracy vysoké. Partia okolo drobného, ale hlasom obrovského frontmana Matta Smitha však začala svoj set doslova až šokujúco. Neviem, či niekto v klube očakával na úvod niečo iné ako eponymný singel zo spomínanej novinky Ghost Ship. Amíkom však zrejme prišiel takýto štart príliš fádny, tak to radšej do košického publika vpálili vyše dvadsaťminútovou odyseou Mirror Of Souls. Na jednej strane si to zaslúži obdiv za odvahu a schopnosť hudobníkov si takú dlhú skladbu zapamätať (o nacvičení ani nehovorím), na tej druhej však je to predsa len až príliš rozvláčna kompozícia, ktorej živé prevedenie ani veľmi nesvedčí. Jasné, naživo to už počuť asi nikdy nebudeme, ale pravdu povediac, koncert sa dá začať aj lepšie. Našťastie, potom to už boli takmer samé power/speedové nakladačky. Hralo sa prevažne z nového albumu (Paper Tiger, Ghost Ship, Wishing Well, A Call To Arms), ale opomenuté neostali ani staršie nahrávky. Veď čo by to bol za koncert Theocracy bez ich hymny Absolution Day. Samostatnou kapitolou boli muzikantské výkony. Matt spieval ako z nahrávky. Hlboko, vysoko, extrémne vysoko, agresívne aj nežne a v zopár momentoch mlel hubou tak rýchlo, že aj rapperom by padla sánka. Gitarista Val Allen hádzal sóla s nemeckou presnosťou a basák Jared dokáže veľmi slušne krotiť okrem hrubých strún aj svoje hlasivky. Vo vokáloch Mattovi zdatne sekundoval a ich harmónie až na malé výnimky krásne ladili. Po prídavku I Am sa s nami Theocracy rozlúčili, ale iba „oficiálne“. Keď zliezli z pódia, trasenia rukou, fotografie a podpisovania sa nemali konca kraja.

 

Ešte k tej účasti. Pripomínam, že išlo o bežný pracovný deň a v tomto ponímaní je zhruba stovka návštevníkov fantastickým úspechom. Dokazuje to, že pokiaľ ide o kvalitnú hudbu, fanúšik si k nej cestu nájde bez ohľadu na dátum v kalendári. Call For Eternity bolo osviežujúcim spestrením stereotypu pracovného týždňa a už teraz sa neviem dočkať piateho pokračovania. Len dúfam, že bude čím skôr!

 

Autorom fotiek je Martin Klein.