Experimenty v takom diverzifikovanom žánri, akým metal rozhodne je, neboli nikdy muzikantom cudzie. Či to boli rôzne hókusy-pókusy s miešaním žánrov, hranie sa s obracaním nahraného zvuku alebo len (ne)obyčajné zmeny imidžu, v mnohých prípadoch išlo o niečo, čo neušlo pozornosti celej metalovej komunite. Pozrieme sa na zopár výrazných zoskupení, ktorých nástrojové obsadenie nespĺňa práve kritériá tradičnej metalovej skupiny, aj keď sú to práve najmä metalheads, ktorí tieto kapely vzývajú.


Van Canto

Asi by sme tento zoznam nemohli začať nikým iným. VAN CANTO je fenomén. Ich videá majú milióny zhliadnutí, vystupujú na najväčších európskych metalových festivaloch a zďaleka nevyzerajú, že by plánovali skončiť. Berlínska formácia zložená z piatich vokalistov a bubeníka započala dobýjanie sveta v roku 2006. Ich „rakka-takka metal“, ako sa radi položartom označujú, je pozoruhodná zmes power, speed a heavy metalu.

 

Hlavní (ak ich tak vôbec možno nazvať) speváci Sly a krásna Inga sa starajú o vokálne linky, no zaujímavejšie to je pri trojici Ross, Stefan a Jan. Tí sa totiž starajú o „gitary“, ktoré napodobňujú rôznymi citoslovcami s patrične drsným feelingom. Ani zďaleka to síce nepripomína skutočné šesť, respektíve štvorstrunové nástroje, ale sledovať to vo videu, prípadne počúvať ich skvelé súznenie je zážitok, ktorý sa nevidí často. Van Canto majú na konte šesť albumov pozostávajúcich ako z vlastných kompozícií, tak aj z coververzií známych klasík ako napríklad Fear Of The Dark, Kings Of Metal, The Final Countdown či Primo Victoria.


spustiť video spustiť video

Bassinvaders

Toto sa môže zrodiť iba v mozgu takého krotiteľa hlbokých tónov, akým je zakladateľ legendárnych Helloween Markus Grosskopf. Power/thrash metal bez bzučiacich gitár znie lákavo asi ako komorná dráma v hlavnej úlohe so Seagalom, ale čudujsasvete, nie je to až taká márna snaha. BASSINVADERS sú iba projekt, experiment a tak by to zrejme malo aj ostať. Skladby na jedinom albume Hellbassbeaters z roku 2008 sú postavené na divokom bubnovaní a tonách basových riffov, liniek a vyhrávok. O spev sa postarali Apollo Papathanasio (Spiritual Beggars, ex-Firewind), Peavy Wagner (Rage) a Jesper Binzer (D-A-D). Bicie party si podelili Stefan Arnold (Grave Digger), Karsten Kreppert (Zed Yago) a André Hilgers (Silent Force, ex-Rage).

 

Hostia na base? 21 fachmanov vrátane Billyho Sheehana, Rudyho Sarza či Marca Mendozu. Nemožno tvrdiť, že ide o vyslovene slabú nahrávku, ale tie gitary tam jednoducho chýbajú. S nimi by to bola rozhodne iná jazda. Tak či onak, ide o netradičný pokus zbúrať dogmu o nutnosti gitár v tvrdej muzike, ktorý stojí minimálne za povšimnutie. Ako bolo v jednej recenzii – už len aby niečo podobné napadlo bubeníkom.


spustiť video spustiť video

Ottone Pesante

Až teraz sa pozrieme na skutočný bizár. Povedzme si rovno, práve títo blázniví Taliani boli skutočnou inšpiráciou na napísanie tohto článku. Ako často sa stretnete s triom v zložení bicie, trúbka a trombón? Táto šialenosť má od novembra minulého roka na konte horúci debut Brassphemy Set In Stone s desiatimi inštrumentálnymi (chvalabohu) skladbami, kde skutočne nezačujete nič iné ako spominané nástroje. Na prvý pokus je to nepočúvateľná kravina, skrátka recesia, ktorú ktosi potiahol až príliš ďaleko, ale ak to nevzdáte hneď, zistíte, že za tie „riffy“ by sa nehanbili mnohí veľkí thrashoví umelci a áno, tým myslím aj Slayer. Náročný poslucháč istotne ocení aj nevídanú inštrumentálnu zručnosť každého člena.

 

To najlepšie na koniec, OTTONE PESANTE vystúpia v rámci turné aj na Slovensku, a to hneď trikrát. 18. januára sa predstavia v Banskej Bystrici, o dva dni neskôr v Prešove a slovenskú koncertnú časť ukončia 21. januára v Brezne.

 


spustiť video spustiť video

The Algorithm

Francúzi boli a stále sú v mnohých ohľadoch čudáci. Jedia slimáky, odmietajú sa s vami baviť inak ako v ich rodnej reči a na prog metal/djent nepotrebujú gitary. To posledné je výsadou chalana menom Rémi Gallego, známejšieho pod svojím producentským menom THE ALGORITHM. Aj keď v mladšom veku študoval okrem počítačových vied aj gitaru, čoskoro v jeho sfére záujmov prevážili práve počítače. Ako to však býva, keď sa raz človek stane muzikantom, už ho to neopustí a keďže aj Rémimu začalo hranie chýbať, rozhodol sa spojiť metalové postupnosti a elektronickú hudbu.

 

Svoju tvorbu začal publikovať v roku 2009 na Myspace a o štyri roky neskôr už aj s bubeníkom Monuments Mikeom Malyanom zahrali svoj prvý koncert. Syntetické zvuky, slučky, industriálne, ale aj tanečné pasáže doplnené o vysoko technickú hru bubeníka (v súčasnosti Jean Ferry) sú neodolateľným mixom, pred ktorým by nemali uhýbať fanúšikovia Periphery alebo Messuggah. The Algorithm má na konte tri albumy, najnovší Brute Force (už aj s trochou gitár) z roku 2016.


spustiť video spustiť video

Sunn O)))

A teraz opačný extrém. Nič, len dve gitary. Nekonečne dlhé tóny, spätná väzba z reproduktorov, minimalizmus dotiahnutý ad absurdum. Zároveň však aj mimo metalových kruhov uznávaní umelci, koncerty v európskych katedrálach a až katarzné účinky ich tvorby. Hovoríme o Američanoch SUNN O))), vysmievaných aj zbožňovaných pionieroch drone doomu. Dvojica Greg Anderson a Stephen O'Malley založila túto obskúrnu skupinu v roku 1998. Názov si požičali od zosilňovačov Sunn. Zároveň to bola pocta a akási protiváha voči zakladateľom žánru Earth.

 

Každý z ich deviatich albumov (ak počítame aj kolaboráciu s japonskými Boris na albume Altar) je charakteristický extrémne pomalým tempom, absenciou bicích a občasným maniakálnym škrekotom Attilu Csihara (Mayhem). Hudba Sunn O))) je monotónna a hrubozrnná, ale predsa len stále získava nových fanúšikov. Nie je to jednoduché počúvanie, no keď sa raz doň ponoríte, niet cesty späť.


spustiť video spustiť video

Použité zdroje:
Foto: metal-archives.com, 4.bp.blogspot.com, rockit.it, rekwired.com, keyassets.timeincuk.net