Mám veľmi rád výlety a mám veľmi rád metal. Keď sa to spojí dokopy, o parádny zážitok je postarané. Inak tomu nebolo ani 19. marca v rámci zakončenia púte undergroundového festivalu Betrayers Of Blood so symbolickým prívlastkom Funeral. Päť zvučných mien slovenského podzemia sľubovalo nevšedný zážitok.

 

Do Banskej Bystrice je to z Prešova relatívne štreka a aj napriek solídnej rezerve sme sa do mesta pod Urpínom vplyvom rôznych neočakávaných skutočností dostali o dosť neskôr, ako sme plánovali. Márne som dúfal, že bude platiť tradičné slovenské „ešte počkáme pol hodiny, nech sa nazbierajú ľudia“. Nič také totiž nebolo potrebné. Metalový svätostánok Tartaros bol zaplnený do posledného metra štvorcového. Týmto sa ospravedlňujem chalanom z ACID FORCE, že som si z ich vystúpenia stihol užiť žalostne málo. Ak bol však celý ich koncert v takom našľapanom duchu, ako to predviedli v posledných dvoch skladbách, tak to bol riadne ostrý štart. Brutálny thrashing starej školy s neodškriepiteľným závanom punku musel ulahodiť ušiam všetkých prítomných. Trojica (!) chalanov otvorila večer tak, ako sa sluší a patrí a nejedno početnejšie zoskupenie by malo veľký problém vytvoriť na pódiu podobný prievan.


Druhí v poradí boli prichystaní taktiež domáci HECATE. Priznám sa, že s prvými tónmi som trochu nabral obavy, či po thrashovom tornáde to so všetkými tými samplami, industriálnymi zvukmi a melodickým vokálom nespadne tak trochu na riť. Veľmi ochotne však priznávam, že som sa mýlil. Rýchlosť a intenzita možno trochu opadli, boli však nahradené obrou dávkou atmosféry. S gothic žánrom mám jeden problém, a to dojem, že mi všetky skladby znejú strašne podobne. Nič také sa však v prípade Hecate nedialo. Spevák (a hlavný mozog celého BoB) Fajo a basgitarista Julo to do publika hustili so sympatickou bezprostrednosťou, až som napokon neodolal a rozkýval svoje stuhnuté krčné stavce. Krásny zvuk len dopĺňal dobrý dojem. Len gitaristi by si to nabudúce mohli užiť trochu viac, dvaja členovia celý koncert neutiahnu.

Opäť nastal čas na krátku prestávku, aby sa mohli prichystať Martinčania RAMCHAT. Bolo evidentné, že väčšina návštevníkov bola zvedavá najmä na nich, pretože ak pri predošlých kapelách bolo pod pódiom plno, tak teraz to bola doslova konzerva sardiniek. Kapela s bývalým lodivodom Lunatic Gods Hiraxom si za pomerne krátku dobu získala na svoju stranu pozoruhodné množstvo fanúšikov. Textová tematika slovanskej histórie sa tak javí ako výborný umelecký ťah. Hudobne to možno až taký zázrak nie je (samozrejme, vec vkusu), ale povedzme si úprimne; kombinácia slovenských textov, black/death/pagan metalu, skvelých kostýmov a živej pódiovej šou je jednoducho trefou do čierneho. Všetci piati muzikanti si svoju necelú hodinku očividne užívali a po dlhej dobe sa mi stalo, že som bol naozaj zvedavý, čo o nasledujúcej skladbe frontman povie. Samostatnou kapitolou bolo besnenie pod pódiom. Mosh, headbang aj pogo som na klubovej úrovni v takej koncentrácii ešte nezažil, to bol snáď kolektívny tranz. A keď Ramchat spustili refrén Mor ho!, muselo ho byť počuť až na Námestí SNP. Zamrzel ma dosť pokašľaný zvuk, keď som miestami počul iba kopák a Hiraxovu gitaru. Vokál bol dosť utopený, čo je škoda, pretože textovo majú Ramchat skutočne čo ponúknuť. Na druhej strane, možno som len stál na blbom mieste... Ach, áno, a krstili svoje CD Atrana. Krstným otcom nemohol byť nik iný ako Fajo.

Extrémny metal vystriedali opäť melancholické melódie, keď na pódium nabehli náladotvorcovia DOOMAS, matadori tunajšej scény z Novej Bane. Ich poňatie death/doomu rozhodne má svoje čaro, len to asi niekedy funguje viac a inokedy menej. Všetko bolo na svojom mieste, rytmika šľapala, sample bolo pekne počuť, gitary každým hrabnutím do strún burácali a Peťo ručal hlboko ako vždy (mimochodom, ten stojan na mikrofón vyzeral famózne). Napriek tomu som sa nevedel zbaviť pocitu dobre odohraného štandardu, bez nejakého momentu prekvapenia. V Prešove ma bavili viac. Aby sme však predišli nedorozumeniam, stále to bol dobrý koncert.

Levičanov ACHSAR som pred sobotňajším večerom ešte nemal tú česť počuť naživo, internety a facebooky však boli plné príspevkov o „slovenských Ensiferum“. Tých som si premiérovo užil pred rokom, takže si dovolím toto porovnanie využiť. Je to relatívne trefné, ale Achsar disponujú nejakým tým deathmetalovým prvkom navyše, takže majú vlastnú tvár a o kopírovaní nemôže byť ani zmienka. Epický metal plný zbesilých bicích, havraních vokálov, cirkulárkových riffov a vkusných klávesových melódií mi miestami vďaka svojmu odľahčenému tónu pripomínal aj Nemcov Equillibrium. Publikum sa už trošku preriedilo, predsalen maratón piatich kapiel nie je práve oddychová porcia ťažkého kovu. To však chalanov vôbec neodradilo a svoj šťavnatý set odohrali naplno s energiou a ľahkosťou, aké si tento žáner žiada.

Po tejto skvelej nakladačke sme dopili posledné pivá a unavení, zachrípnutí a nahluchlí, ale nabití pozitívnou energiou sme sa napokon vybrali do hotela. Bola to najlepšia možná rozlúčka s legendárnym festivalom Betrayers Of Blood. Banská Bystrica je mesto metalu zasľúbené a sobotňajší večer toho bol žiarivým dôkazom. Za fotografie ďakujem kolegom Laure Schnierer a Zmokovi.