Hneď na začiatok sa musím bez mučenia k niečomu priznať. JOE SATRIANI je môj obľúbenec. Mám doma všetky jeho albumy a keď chcem relaxovať pri inštrumentálnej hudbe, býva poväčšine mojou prvou voľbou. Nie je síce rýchly ako švédske chodiace ultraego Yngwie Malmsteen, nerobí toľko experimentov a fígľov ako božský Steve Vai a ani tých technických parádičiek tam toľko nedáva ako divadelník John Petrucci. Zato sa však veľmi dobre počúva. A to je veru silná devíza.

 

Zvuk jeho gitary musíte spoznať do troch sekúnd a je jedno, či hrá sólovo, s Chickenfoot alebo nebodaj s Aliceom Cooperom. Jeho zmysel pre chytľavú nosnú melódiu je neprekonateľný. Čo viac, každý jeho album je hra na istotu. Ak ma pamäť neklame, tak len jediný raz to skúsil trochu inak, a to na Engines Of Creation (2000), kedy nám ukázal, že by to dal ľavou zadnou aj na poli elektronickej hudby plnej samplov. Ale klasika je klasika, a tak nám dáva na novom albume presne to, čo od neho očakávame. Prečo teda recenzovať niečo, čo už sme tu mali v bledomodrom veľakrát predtým? Pretože Joe na What Happens Next pridal nejaké tie čerešničky navyše.

 

Čerešňa prvá - zostava. Joe sa vždy obklopoval tými najlepšími, ale vždy ich nechal hrať trochu vzadu. Na nahrávanie novinky však prizval tie najväčšie kalibre, ktoré občas zatienia aj samotného majstra. Za bicími sedí Chad Smith, s ktorým to už nejaký ten rok ťahá/ťahal v hviezdnych Chickenfoot. Ale až teraz sa Chad prejavil ako úplná extra trieda. Vždy mi kamaráti muzikanti hovorili, že je dobrý , má drive a veľa podobných vecí. Teraz to však dokázal. Valí sa dopredu ako parná lokomotíva, ktorú nemôže nič zastaviť. A kopák je nazvučený tak, že niekedy mám naozaj pocit, že mi z neho uletí hlava. Mám sto chutí mu odpustiť aj tie „Red Hot Čili Papričky“, ktoré hlavne v poslednej dobe (posledných asi 15 rokov) už vôbec nie sú pálivé. 

 

Basgitara je kapitola sama o sebe. Glenn Hughes je pojmom nielen kvôli svojmu angažmánu v Deep Purple. Black Country Communion je už pomaly legendou. Tento chlap je momentálne vo svojej najlepšej forme. A to má 65 rokov. Keď počúvam What Happens Next, tak sa občas prichytím, že sa sústredím nie na gitaru, ale práve na basgitaru. Treba spomenúť ešte jedno meno a tým je producent Mike Fraser, ktorý má za sebou spoluprácu s AC/DC, Aerosmith, Metallicou, RUSH a veľa inými.

 

Čerešňa druhá - riffy. To, že Joe vie napísať fantastickú melódiu, je každému jasné. Stačí si zapnúť akýkoľvek športový prenos z USA, kde na rozohriatie divákoch púšťajú Crowd Chant alebo Summer Song. Dokonca aj Coldplay sa ulakomili na jeho If I Could Fly (bolo že to prekvapenia, keď im na stole pristála žaloba). Každopádne, v kategórii gitarový riff by v minulosti Joe nebol favoritom, aj keď I Just Wanna Rock (z albumu Professor Satchafunkilus And The Musterion Of Rock, 2008) je tiež parádna „šleha“. Avšak úvodná Energy, Thunder High On The Mountain a Headrush nám ponúkajú riffy deluxe, za ktoré by sa nehanbila ani samotná Metallica.

 

Čerešňa tretia – „chill out“ alebo „no shred zóny“. Joe vie, ako na to. Chce, aby ste si celý album užili. Nepotrebuje sa predvádzať a dokazovať, že je jeden z najlepších. Nepotrebuje vystreliť 187 tónov za sekundu, len aby si získal obdiv publika. Na albume krásne pracuje s dynamikou a ponúka hromadu podmanivých melódií, ale aj podkladov. Rýchle skladby striedajú pomalšie a pokojnejšie. A občas tam hodí na vylepšenie dojmu nejaký ten klavír, ktorý nádherne dokreslí atmosféru a pridá na pôžitku. Spomeniem hlavne Cherry Blossoms, ktorá svojou stavbou pripomenie legendárnu For The Love Of God od Stevea Vaia.

 

Čerešňa štvrtá - Headrush. Skladba, ktorá ma totálne odrovnala. Je to riadne zbesilá jazda. Rock n‘ rollový refrén by som vedel počúvať od rána do večera. Teda, úprimne, ja ho aj počúvam od rána do večera. A nielen ja, ale aj moji susedia, tí však asi trochu nedobrovoľne. Pre mňa je to absolútne najlepšia vec, akú kedy Joe napísal. Najväčšou iróniou je, že tá skladba ma dostala hlavne kvôli fantastickej basovej linke. 

 

Ako to celé uzavrieť? Komu gitarová inštrumentálna hudba nič nehovorí, ten svoj názor po vypočutí albumu určite nezmení. Ba čo viac, ani nevidím dôvod, aby ho vôbec počúval. My ostatní sme vďační za ďalší úžasný, už šestnásty album tohoto gitarového mimozemšťana. Vynikajúcou správou je, že turné G3 tentokrát v zostave Satriani, Petrucci, Roth po prvýkrát v histórii zablúdi aj na Slovensko, takže je šanca zažiť blízke stretnutie tretieho druhu (a v prípade zakúpenia VIP lístkov aj stretnutie štvrtého druhu). 


Moje hodnotenie:

Aké čerešničky pridal Satriani na nový album? (recenzia) - 1Aké čerešničky pridal Satriani na nový album? (recenzia) - 2Aké čerešničky pridal Satriani na nový album? (recenzia) - 3Aké čerešničky pridal Satriani na nový album? (recenzia) - 4Aké čerešničky pridal Satriani na nový album? (recenzia) - 5Aké čerešničky pridal Satriani na nový album? (recenzia) - 6Aké čerešničky pridal Satriani na nový album? (recenzia) - 7Aké čerešničky pridal Satriani na nový album? (recenzia) - 8Aké čerešničky pridal Satriani na nový album? (recenzia) - 9Aké čerešničky pridal Satriani na nový album? (recenzia) - 10

spustiť videospustiť video

Použité zdroje:
Pavol ‘Pelgi’ Oravec