Nedávno sme vás zoznámili s novým projektom na slovenskej hudobnej scéne Zoznámte sa a kapelou, ktorá tento cyklus otvorí, ACES. Jej zostavu tvoria Tomáš Michalčák – spev, gitara, Štefan Tomko – gitara, vokály, Daniel Griglák – basgitara a Boris Bašista – bicie.  Už o pár dní predstaví Martin Sarvaš formou moderovaného koncertu túto mladú bratislavskú heavybluesrockovú skupinu. Aces sa na odovzdávaní cien ZAI (Zväz autorov a interpretov) stali Objavom roka 2017. Po získaní tohto prestížneho ocenenia nám za Aces odpovedal na otázky spevák kapely Tomáš Michalčák.

 

Boli ste od začiatku rozhodnutí spievať po anglicky? Prečo? Boli aj pokusy v slovenčine?

Tvoriť sme začali v slovenčine, prvá vec sa volala Jednoduché veci, no následne sú všetky songy iba v angličtine z viacerých dôvodov. Odmalička som počúval zväčša anglofónnu hudbu a celý ten štýl, frázovanie, výslovnosť (obzvlášť britská) mi veľmi sedí do hudby, ktorú tvoríme a som v tom hudobným myslením doma. Ďalší je ten, že sa nám dá, samozrejme, lepšie exportovať (hrávali sme zatiaľ v Rakúsku, Česku, Maďarsku, ale tento rok plánujeme ísť ďalej). A ten tretí je asi najosobnejší. Neviem vôbec povedať to naše slovenské „r“ a nechcem znieť ako Zayo brrrrácho.

 

Čo pre vás znamenali ocenenia v zahraničí a čo aktuálne ocenenie doma - Objav roka ZAI?

Myslím, že môžem hovoriť za celú kapelu, ak poviem, že nemáme radi súťaže v kreatívnej sfére. Hudbu beriem ako subjektívnu skúsenosť a či je to profesionálna Chopinova klavírna súťaž, alebo laická Superstar, vždy som mal k tomu nechuť. No, samozrejme, majú aj svoje praktické výhody. Najväčšou podľa mňa je spoznávanie dôležitých ľudí. Z tohto titulu sa mi páči myšlienka cien ZAI, keďže tu kolegovia hodnotia svojich kolegov, a to už sa nejedná len o subjektívnu tvorbu, ale aj o celý prístup k veci (organizácia klubov, festivalov, SK hudba v rádiách, jednoducho kto, ako a čím prispel na scénu) a o to, že sa na udeľovaní cien nachádzala fakt veľmi podstatná časť slovenskej hudobnej scény v jednej miestnosti.


spustiť videospustiť video

Na Slovensku ste už na festivaloch hrali. Máte sen zahrať si na nejakom veľkom festivale? Ak áno, na akom?

Určite na Glastonbury, Reading a podobne by bolo príjemné, ale trošku realistickejšie by som si prial Novarock, tu, neďaleko Bratislavy. No a zo slovenských určite Grape, lebo mám pocit, že ťahá najviac mladých ľudí a má pestrofarebnú paletu žánrovosti interpretov.

 

Plánujete vydanie regulárneho dlhohrajúceho albumu? Ak áno, kedy?

Plánujeme, no a dúfam, že so všetkým cirkusom okolo toho to budeme mať vonku tento rok. Pôjde len o úplne nové songy v terajšej zostave, čiže vlastne väčšina repertoáru z koncertov tam nebude. Viac nebudem prezrádzať, ale máte sa fakt na čo tešiť.

 

Štýl hudby, ktorý hráte, nie je práve najobľúbenejší medzi mládežou. Nepovažovali vás v čase vzniku spolužiaci alebo rovesníci za čudákov?

Samozrejme, že považovali a, samozrejme, že som si to tak tajne užíval, lebo som vedel, že keď budem starší, tak dosiahnem poriadne zadosťučinenie už len tým, že som sa niečomu obsesívne venoval. A navyše obľúbenosť a prispôsobovanie, okresávanie svojej osobnosti a tvorby na jej úkor je pravdepodobne tá najzásadnejšia vec, čo mi prekáža na veľa umelcoch v mainstreamovej sfére. Všetci v kapele prijímame veľmi rôznorodé hudobné podnety od roots bluesu cez noise, elektroniku, reggae, dancehall, fusion, hip-hop až po modernú vážnu hudbu s tým, že čo ostáva pri väčšine, je rock n’ rollový prístup. To pre mňa znamená, konkrétne to „rock", že tá muzika má na mňa hybný vplyv, poslucháč si nemôže pomôcť a pohupuje sa, poklepkáva si prstami, nohou, headbanguje, breakdancuje, prosto má to groove, a to „roll", že ti to dá facku z oboch strán naraz. Skladba, text, zvuk, náboj ťa prevalcuje ako vlak, odídeš z koncertu s pocitom „Baaam, to čo bolo?". No a s týmto prístupom dokážem označiť kopec vecí za rock n’ roll v širokom spektre hudby. Napríklad v poslednom čase je pre mňa totálny rock n’ roll americké „ujeté” trio Death Grips alebo rôznorodé ansámble Johna Zorna.

 

Neuvažovali ste podporiť svoje vystúpenia vizuálnou formou, napríklad kostýmami v štýle 60., 70. alebo 80. rokov?

Kedysi sme to robili viac naivne (retro) a chceli sme sa zaradiť do nejakého štýlu, no časom som prišiel na to, že tá šablonizácia rocku (motorky, reťaze, koža, lebky, čierna farba), ako to veľa ľudí dnes berie, mi prekáža, pretože aj keď na jednej strane definuje, tak zároveň aj poškodzuje to, na čom bol rock postavený, a to princípy ako individualita, rebélia, úprimnosť bez servítky, sloboda, pestrofarebnosť a hlavne otvorenosť novým veciam (progres). Nezabúdajme, že už punkové hnutie hovorilo o Led Zeppelin a iných, že sú dinosaury. Všetci sa vŕtame v histórii, aby sme načerpali inšpiráciu a estetiku veľkých diel a umelcov, pochopili ich myslenie a aj myslenie ich idolov (čím hlbšie, tým lepšie), ale vo výsledku musíme ísť vždy vpred. Kebyže si mám vybrať, tak ma najviac oslovuje asi estetika prelomu 60. a 70. rokov (najmä zvukovo), ktorá je momentálne aj vskutku populárna (Jack White, Gary Clark Jr, Rival Sons), čo ma celkom teší. No zatiaľ sa veľmi neorientujeme na nejaké vyhrotené vizuály, či už v klipoch alebo image. Beriem to zatiaľ viac ako hudobné zoskupenie, nie konceptuálny projekt (multimédium), i keď možno aj na také raz dôjde. Takže na koncerte očakávajte len štyroch muzikantov s nástrojmi, aparátmi, nejakým svetlom a zásobou sonickej energie čakajúcej na vypustenie.


Použité zdroje:

Foto: René Miko, Miro Baláž