Azda každý pozná Slovenku, ktorá má prácu snov. Dvorná fotografka Guns N' Roses KATARÍNA BENZOVÁ sa z "obyčajného " života dostala už v štrnástich vďaka práci modelky. Keď ju to zlákalo postaviť sa za fotoaparát, nie pred neho, začal sa písať neobyčajný príbeh. Kat od roku 2010 fotí každý jeden koncert GNR a mnohých ďalších svetových kapiel.  Ako vyzerá bežný deň na turné? Aké je to pohybovať sa medzi legendami? Dostali sme odpovede nielen na tieto otázky.


Rozhovor s Kat je druhým zo seriálu #Zo zákulisia, v ktorom sa zameriavame na ľudí, ktorí stoja v pozadí za kapelami a aj vďaka nim celá mašinéria rockového biznisu funguje. Začali sme novinárom Danom Sywalom a pokračovať budeme producentmi, manažérmi, ale aj technikmi, zvukármi a mnohými ďalšími.

 

Ku Guns N‘ Roses si sa dostala vďaka koncertu vo Viedni, kde si ich fotila a oni si potom všimli tvoje fotky na sociálnych sieťach. Ako si sa od nich dostala k ďalším kapelám ako The Dead Daisies alebo Aerosmith?

S každou skupinou, s ktorou som pracovala sa nám spojili cesty iným spôsobom. Veľa skupín som spoznala cez Guns N’ Roses, keď boli ich predskokani. A napríklad k The Dead Daisies som sa dostala cez Richarda Fortusa a Dizzyho Reeda z Guns N’ Roses. V tom období sme boli s GNR v Austrálii a Richard a Dizzy sa akurát stali súčasťou novozaloženej austrálskej skupiny The Dead Daisies. Spýtali sa ma, či by som ten ich prvý koncert nešla nafotiť. Tak som ho nafotila a hneď ako mali GNR prestávku medzi turné, manažér The Dead Daisies ma kontaktoval, či by som nešla pracovať pre nich. Bola som s nimi nonstop 2 roky. Vďaka nim som spoznala a začala pracovať s veľa ďalšími skupinami. The Dead Daisies boli predskokani pre Kiss, Def Leppard, Aerosmith, Bad Company, ZZ Top,… Tak som sa vždy spýtala manažéra jednej z hlavných skupín, či ich môžem nafotiť. A nakoniec to skončilo tak, že som pracovala pre obe skupiny počas turné. Tak to bolo aj s Aerosmith, s ktorými pracujem dodnes. Svet rock n’ rollu nie je až tak veľký a každý pozná každého. A ak robíte dobrú prácu, tak sa to rozšíri a keď niekto hľadá fotografa, vedia, kam ich nasmerovať.

 

Fotografkou GNR si sa stala v čase, keď fungovala „nová“ zostava. Teraz sú tam opäť starí členovia Slash a Duff. Ako ty vnímaš tento rozdiel? Na koncertoch, v zákulisí, pri fotografovaní...

Pracujem s nimi 7 rokov, takže rozdiel vnímam celkom dosť. Je to úplne niečo iné. „Nová” zostava bola skvelá a boli to úžasní ľudia a hudobníci. Ale len čo sa dala originálna zostava dokopy, tak to malo iné grády. Energia na pódiu, ale hlavne v publiku, je neopísateľná. Je cítiť, že ľudia na to čakali 25 rokov a na koncerte dostanú presne to, o čom snívali - neskutočnú trojhodinovú rock n’ rollovú šou.

 

Keď si sa dostala k rockovým či hereckým legendám v zákulisí koncertov, nemala si pri nich trému? Mávaš ju teraz, keď si už medzi nimi „zabehnutá“?

Trému som nikdy nemala, keďže som sa okolo známych osobností pohybovala od štrnástich rokov, keď som robila modeling. Teraz je to skôr rešpekt a vďačnosť za to, že môžem byť v prítomnosti inšpirujúcich a neskutočne talentovaných ľudí, ktorí nejakým spôsobom zmenili svet. 

 

Čo je najťažšie na tom byť celé dni či mesiace na turné?

Najťažšie na tom sú presuny. Byť v inom meste, štáte, krajine alebo svetadiele každých pár dní je vyčerpávajúce. Všetko, čo máte, je v jednom kufri, ktorý presúvate z jednej hotelovej izby do druhej. Časové posuny, neskutočne dlhá pracovná doba a skoro žiadne dni voľna. Ďaleko od rodiny a priateľov. Veľakrát ma mrzí, že nemôžem byť s rodinou počas sviatkov alebo byť na niekoho narodeninách alebo svadbe. Ale každá práca má svoje pre aj proti.

 

Čo je, naopak, na turné s kapelou to najlepšie?

Najlepšie je to, že robím prácu, ktorú milujem, potom je cestovanie. Nie presuny, ktoré som spomínala, ale spoznávanie nových krajín a miest, nových ľudí. Som neustále obklopená tvorivými, inšpirujúcimi ľuďmi, od ktorých sa neustále niečo učím. Som vďačná za to, čo mám a že môžem robiť to, čo ma baví.


Ako vyzerá tvoj „bežný“ deň na turné a tvoj deň, keď práve s nikým na turné nie si?

Deň na turné vyzerá vždy úplne inak. Je to úplne iné podľa toho, s akou skupinou som na turné, na akom kontinente sme a ako sa presúvame. Väčšinou hneď, ako vstanem, idem do posilňovne alebo na jogu, raňajky a editovanie. Okolo obeda ideme na štadión na zvukovú skúšku. Tam potom ostávam a editujem fotky a videá z predošlého koncertu. Fotím fanúšikov a celú produkciu koncertu. Potom fotím koncert a po koncerte väčšinou musím editovať pár fotiek, ktoré idú do tlače. Potom ideme naspäť do hotelu alebo do tourbusu,  alebo na letisko. A tak je to skoro každý deň.

Moje dni mimo turné sú dosť aktívne. Dávam si pauzu od telefónu a akejkolvej elektroniky. Trávim čas v prírode. V zime na svahu so snowboardom na nohách a v lete na jazere alebo mori buď na paddleboarde, wakeboarde, alebo sa potápam, ale hlavne sa snažím tráviť čo najviac času s rodinou a priateľmi. Taktiež rada cestujem do krajín a na miesta, kde sa na turné nedostanem a fotím dokumentárne fotky. A ešte vždy pracujem na nejakých charitatívnych alebo kreatívnych projektoch. 

 

Zachytila som tvoje vyjadrenie, že GNR je pre teba druhá rodina. Stretávate sa aj mimo turné a koncertov?

Je to ako moja druhá rodina, pretože spolu trávime veľmi veľa času. Áno, stretávame sa aj mimo turné a koncertov. Chodíme na večere, do múzeí, na turistické atrakcie, výlety, rodinné udalosti, narodeninové oslavy, rôzne akcie, svadby, pohreby, atď.  

 

Keď vidíš už napríklad dvadsiatykrát tú istú šou jedného turné, baví ťa to ešte? 

Keď je to hudba, ktorá ma baví, tak je to v pohode. Fotila som už stovky GNR koncertov a ešte som sa nezbláznila. Keď fotím, tak som na inej vlne. Hudbu už možno až tak nevnímam a koncentrujem sa na emócie a dynamiku hudobníkov, aby som zachytila ten správny moment.

 

Vyjadruje sa kapela potom k fotkám, ktoré na koncerte nafotíš a chváli ťa či kritizuje, ak sa im niečo nepáči?

Áno, ale je to skôr spolupráca a výmena myšlienok, čo sa nám na nejakých fotkách páči a čo sa nám, naopak, nepáči podľa toho, na čo tú fotku potrebujeme. 

 

V akých situáciách, ak sa to stáva, mávaš myšlienky, že si radšej mala pracovať niekde v kancelárii a mať svätý pokoj, nie chodiť po svete s rockovými kapelami?

Nikdy. Vždy som bola kočovný typ a som neustále na cestách od svojich štrnástich rokov. V kancelárii by som nebola šťastná. Potrebujem neustále načerpávať novu inšpiráciu a spoznávať niečo nové každý deň. Je to ako droga a ja som práve na tejto brutálne závislá.


Ako často sa vraciaš na Slovensko? Rozprávaš o Slovensku aj kapelám?

Snažím sa prísť aspoň dvakrát za rok, ale budem sa snažiť prísť častejšie. Som hrdá Slovenka a o našej krajine rozpravám každému. Koncert GNR v Piešťanoch bolo moje narodeninové prekvapko od skupiny a Axl ešte doteraz rozpráva vtipný zážitok o domácej slivovici, ktorú moja rodina doniesla.

 

Aký to bol pocit prvýkrát vidieť svoju fotku uverejnenú v magazíne Rolling Stone či v iných svetových magazínoch?

Vtedy som si asi prvýkrát uvedomila, že to, čo robím, je realita a nie iba výplod mojej fantázie.

 

Máš nejakú fotku, na ktorú si obzvlášť hrdá alebo je tvoja obľúbená?

Áno, určíte mám. Z nich sú potom výstavy a v budúcnosti budú knihy.

 

Kto je tvojím vzorom vo fotografovaní (najmä medzi koncertnými/rockovými fotografmi)?

Vzor vo fotografovaní nemám, lebo potom by moja práca nebola originálna. Ale fotografi, ktorých prácu milujem a mám voči nim rešpekt, sú napríklad Lynn Goldsmith, Annie Leibovitz, Mick Rock, Danny Clinch a ďalší.

 

Sleduješ fotky nejakých slovenských koncertných fotografov?

Je veľa talentovaných slovenských aj svetových hudobných fotografov. Nesledujem prácu iba niektorých, ale skôr všeobecne nove nápady, technológiu a umeleckú víziu.

 

Čo by si poradila niekomu, kto chce fotiť koncerty? Ako začať, na čo sa zamerať?

Hlavne fotiť, fotiť a fotiť. Každý fotograf, ktorého poznám, začal úplne inak. Takže nie je nejaká špeciálna formulka na to, čo funguje a pre každého je to úplne individuálne. Momentálne to nie je až také jednoduché, keďže skoro každý je „fotograf” iba tým, že vlastní mobilný telefón. Je dôležité byt iný a nájsť si svoj vlastný štýl. Preto osobne veľmi neverím vo fotografické školy. Súčasťou vytvárania vlastného štýlu je učiť sa veci sám. Nemusí to byť práve ten správny postup, ale chybami sa vytvára niečo nové. Technická stránka fotografie sa dá naučiť cez YouTube tutoriály. K hudobnej fotografii je najľahšie sa dostať tak, že zadarmo fotíte lokálne kapely a tým si vytvoríte portfólio. Potom je fajn začať pracovať pre nejaký hudobný magazín alebo noviny, ktoré vám zabezpečia fotopas na väčšie koncerty. Alebo stačí osobne osloviť manažment skupiny, promotéra alebo organizátora a poslať im svoje portfólio.


Mnohí rockeri nešetria chválami na tvoju adresu. Dostala si nejaký kompliment, ktorý ti špeciálne utkvel v pamäti?

Každý jeden kompliment, či je to od fanúšika, alebo človeka, ktorého fotím, je pre mňa veľmi vzácny. Je to také uistenie, že robím dobrú prácu, s ktorou sú ľudia spokojní alebo ich inšpiruje, a to ma robí veľmi šťastnou. Naopak ma to tiež inšpiruje, aby som sa stále posúvala dopredu. Napríklad kompliment od Stevena Tylera o tom, ako videl milión fotiek samého seba, ale že ja som to zachytila inak, ako keby som videla do jeho duše. Alebo kompliment od Slasha, že som jedna z najlepších fotografov, s akými kedy pracoval.  

 

Viem, že máš veľa obdivovateľov, no mnohí ti aj závidia, že sa pohybuješ medzi ich idolmi. Stretávaš sa s nejakými „hejtmi“?

Áno, stretávam. Ale asi tak ako každý iný v hocijakom zamestnaní a životnom štýle. Vo všetkom musí byť rovnováha a keby neboli „hejty”, tak si nevážime tie komplimenty. Ja si z toho vždy niečo zoberiem a naučím sa. Ak je to kritický komentár na moju prácu, tak sa nad tým zamyslím. Ak je to čistý hejt zo závisti, tak si to nevšímam.

 

Tvoj životný príbeh je jedinečný. Nerozmýšľala si o tom napísať knihu? Mohli by to byť originálne rockové pamäti...

Ďakujem. Ale na to je tu dosť iných ľudí, pretože vôbec nie som dobrá v písaní. No ktovie, možno mi v tom jedného dňa niekto pomôže. Ale dovtedy sa sústredím na vizuálnu tvorbu a skôr foto knihy ako beletriu.


Linky:

FB Kat Web

Použité zdroje:
Foto: FB Katarina Benzova Photography