Český novinár Dan Sywala sa venuje rockovej žurnalistike už niekoľko rokov. Bol súčasťou viacerých redakcií a v súčasnosti si jeho rozhovory či recenzie môžete prečítať najmä v časopisoch Rock & All a Muzikus. S myšlienkou vychovať novinárskych nasledovníkov zorganizoval kurz Rocková žurnalistika v praxi. V príjemnom podniku v Prahe sme sa porozprávali o jeho zážitkoch s veľkými rockovými hviezdami, napríklad ako sa pochytil s Floor Jansen či pokecal s členmi Deep Purple, ale aj o jeho pohľadoch na českú či slovenskú rockovú žurnalistiku a jej budúcnosť.

 

Rozhovor s Danom je prvým zo seriálu #Zo zákulisia, v ktorom sa zameriame na ľudí, ktorí stoja v pozadí za kapelami a aj vďaka nim celá mašinéria rockového biznisu funguje. Začíname novinárom a pokračovať budeme producentmi, fotografmi, manažérmi, ale aj technikmi, zvukármi a mnohými ďalšími.

 

Ako si sa dostal k písaniu o rockovej hudbe, respektíve o hudbe celkovo?

Začal som s tým na strednej škole v Srbsku, kde sme skončili kvôli otcovmu zamestnaniu. Raz pribehla nejaká profesorka do triedy, že rozbiehame kurz žurnalistiky a vytvoríme školský časopis. Povedala: „Decká, píšte o tom, o čomkoľvek chcete.“ Mne bolo jasné, že budem písať o hudbe. No nedokázal som napísať ani tri – štyri súvislé vety, tak som zobral do ruky pár albumov, čo som mal doma a niečo som zo seba dostal. Napísal som recenzie na Nightwish, Papa Roach a z donútenia na Slipknot. Potom som pre ten časopis písal ďalej, ale bolo to zbytočné. Bolo nás tam asi 20, bola to súkromná škola pre diplomatov a moje recenzie na Dream Theater či Disturbed nikoho nezaujímali. Keď som sa vrátil do Česka, na brigáde v sklade, kde boli časopisy z trafík, som si všimol nový časopis HardRocker. Okamžite som si jeden kus zobral, tam si každý niečo kradol. Povedal som si, že do toho sa raz skúsim dostať. Nakoniec som sa do neho aj dostal cez jednu dámu, ktorá viedla fanklub Jorna Landeho (Masterplan, Avantasia), bol som ním posadnutý. Povymieňali sme si demá, raritné nahrávky a podobné šialenosti a medzi rečou prehlásila, že jej najlepšia kamarátka je šéfredaktorka HardRockera. Poprosil som ju, aby ma odporučila kamarátke, nech to so mnou skúsi. Napísal som štyri recenzie a od tej doby sa to so mnou tiahne, od roku 2009. Asi po roku a pol časopis skončil, na odporučenie a cez známosť ma vzali do Muzikusu. Už je to skoro desať rokov.

 

Čo ťa na tom aj po tých rokoch baví a drží ťa pri tom?

Keď to robím, tak mi dochádza, že toto je tá voľnočasová aktivita, ktorá ma fascinuje. Myslím na to ráno, v práci, večer. Ak niečo chceš a nevadí ti to robiť o tretej ráno, tak ťa to neprejde nikdy. Čím dlhšie to robím, tým viac vidím, že to má nejaký zmysel. Dostávam sa čím ďalej, tým k väčším hviezdam, dostávam lukratívnejšie ponuky a dokážem svoje okolie potešiť čím ďalej, tým zaujímavejšími vecami.

 

Stále to robíš len popri inej, stálej práci ako hobby?

Jednu dobu som si myslel, že by som sa tým aspoň trochu mohol živiť. V októbri 2013 som mal tri predné strany v troch rôznych časopisoch, bol som vedúci Noviniek v Rock & Pop. No na účet mi prišli tak smiešne peniaze, že som z toho sotva zaplatil nájom. Bolo mi jasné, že tým sa nikdy neuživím. Vždy som o tom sníval, aj magisterskú prácu, čo som robil na univerzite v Barcelone, som písal na tému marketingovej stratégie rockových kapiel. Masívna práca, posielal som ju aj chlapíkovi, ktorý robil pre Sony asi 20 rokov. Povedal: „Pán Sywala, keby ste sa mi ozvali pred desiatimi rokmi, okamžite vás beriem. Ale teraz je to totálne zabitý biznis, nestrácajte čas a robte niečo iné.“ Takže plán B – marketing. A tomu sa venujem. Zároveň mi dochádza, že by som sa nechcel venovať hudobnej žurnalistike nonstop, asi by mi z toho hrabalo. Stále dookola vymýšľať nové otázky... Mal by som pocit, že sa do toho zamotávam. Takto si udržujem zdravý odstup. Slúchadlá mám na ušiach nonstop a mám akoby závislosť napočúvať si 50 – 60 albumov mesačne. Stále ma to baví, ale mám v tom taký rozumný balans.


Ja som mala diplomovú prácu zameranú na porovnanie toho, ako slovenské médiá zobrazovali rockovú kultúru pri jej vzniku v 60. rokoch a ako ju zobrazujú teraz. Bolo to celkom zaujímavé porovnanie.

Máš pocit, že tam prebieha nejaký vývoj? Za minulého režimu to bolo ťažko, ale v 90. rokoch mal Rock & Pop stotisícové náklady, po revolúcii bolo totálne šialenstvo po informáciách. Potom to po rokoch výrazne spadlo a mám pocit, že teraz sa to pomaly vracia. Vypredané festivaly, koncerty... Mám pocit, že konečne sa tá krivka nejako zdvihla.

 

Tiež mám pocit, že viac ľudí začína chodiť na koncerty, ale nejaký extra nárast som si pri žurnalistike nevšimla. Na Slovensku sa hudobné časopisy neuživia ani tak ako v Česku, ak aj začnú, tak relatívne rýchlo skončia. Máme napríklad Rock Hard, ten vychádza každé dva mesiace...

Pre ten som chvíľu robil. Nebola z toho žiadna výplata a občas sa to robilo „na kolene“. Rešpektujem to, chlapci nech si robia to svoje, ale párkrát tam niekoho nepodpísali, potom tam akoby začali zakazovať domáce kapely, chvíľu sa to podporovalo, potom sa za to chceli peniaze... Ale bol som vďačný, že mi tam dovolili dať na prednú stranu Deep Purple, robil som rozhovor s Ianom Paiceom. A robil som obrovský článok o Chuckovi Schuldinerovi z Death. Pozval som tam hromadu bývalých členov, potom tam bola dvojstránka VIP ľudí, na ktorých som mal vtedy kontakty, ako Cavalerovci, The Dillinger Escape Plan, In Flames... Každý mal vyjadriť svoj názor na Death. To bolo zrovna prvé číslo, ktoré sa predávalo v Tescu. Človek si mohol kúpiť fľašku whiskey a Rock Hard. Bola to pekná skúsenosť a dúfam, že sa chlapcom darí, ale viem, že na Slovensku to máte ťažké.

 

Časopisy to nemajú ľahké, ale ani webziny. Tých stránok zameraných na rock či metal nie je málo. Všetky majú úzku cieľovú skupinu, no stále by tie čísla čítanosti mohli byť vyššie. Mám pocit, že ľuďom sa nechce čítať.    

Na jednej strane máš pravdu. Je to taký náš novinársky začarovaný kruh. Keď vychádzajú časopisy, povie sa, že ľuďom sa nechce kupovať časopis. Potom to vychádza online a ľuďom sa nechce čítať. Vždy je to ťažké, pretože ľudia sú leniví a jediné, čo dokáže pritiahnuť, je senzácia, hlavne negatívna,  alebo posadnuté fanúšikovstvo. Napíšeš niečo o nejakej kapele typu Rammstein a ľudia po tom idú ako pomätení.

 

Mnohé hudobné weby sú viac-menej také fanúšikovské. Niekto si povie – mám rád hudbu, založím si web, prípadne aj s pár kamarátmi, a idem o tom písať. Tam sa nerieši, či majú gramatické chyby, že je tá reportáž napísaná naozaj zle, stále si to nájde nejakých čitateľov, ktorým to stačí. A keď to chce niekto robiť trochu serióznejšie, tak ho to môže aj demotivovať. Ako je to v Česku? Viem, že máte veľké množstvo hudobných webov.

Je ich veľa, ale čím ďalej, tým mám väčší pocit, že sa všetci venujú tomu istému. Všetci dookola píšu recenzie, reportáže, každý trochu po svojom, a bijú sa medzi sebou. Ťažko tam hľadám niečo, čo by ma chytilo, že by som chcel byť nejakému webu verný. Preto asi chápem čitateľov, že si „vyzobávajú“ to, čo sa im práve hodí. Keď si chcem niečo čítať, tak si starostlivo vyberám. Sledujem pár stránok, ale väčšinou ani nie české.  Ale skupujem všetky časopisy v Česku, nech viem, čo sa tu deje.

 

Čo pre teba musí mať časopis alebo web, aby si práve jemu bol verný?

Muselo by si to médium získať u mňa rešpekt, napríklad tým, že by mi dokázal odporučiť dve – tri veci, z ktorých by som sa posral. To bol napríklad Metalopolis. Tam boli dva albumy, jeden bol od kapely Exit Ten a druhý Karnivool. Za tieto dve kapely im budem navždy vďačný a človek tam o nich napísal naozaj krásne a seriózne recenzie. Občas som tam potom šiel a vyzobával od tohto konkrétneho človeka, ale potom som sa niekoľkokrát sklamal a išiel som preč. Spark kupujem od ôsmej triedy. Neprečítam si tam všetko, riešia tam tých svojich 20 – 30 kapiel dookola, ktoré ja nemusím. Ale sú tam určití autori, ktorí napíšu napríklad o sedemdesiatkovom psychedelickom rocku perfektnú analýzu. Ja mám takú ako keby úchylku, že potrebujem nazbierať čo najviac informácií a potom to rýchlo filtrovať. Spark prečítam za dva dni, prípadne za jedno popoludnie, pár recenzií si vyfotím do mobilu a ten Spark hodím na zbierku k ostatným. A tie recenzie si prečítam cestou v tramvaji. Jednu dobu som si kúpil kopu zahraničných časopisov – niekoľko čísel Classic Rocku, Metal Hammeru. Nehnevajte sa na mňa, ale ten Metal Hammer, to sú kozy, ohne, Nickelback a Justin Bieber vtipy stále dookola... A kopa reklám. Málokde som našiel niečo, aby som sa do toho ponoril do hĺbky a bola to kvalita. Preto veľmi rád čítam články a rozhovory kolegov z Rock & All a tiež z dôb, kedy sme pôsobili v Rock & Pop. Multižánrový prehľad je užitočný a rovnako aj poučiť sa, ako sa zlepšovať v písaní.

 

Čiže pre teba tie recenzie majú zmysel. Ja som sa nedávno stretla s názorom, že v súčasnosti, hlavne na Slovensku, už akoby strácali význam, lebo nám chýbajú akísi názoroví vodcovia. Jednoducho niekto, koho by ľudia rešpektovali a prisvojili si jeho názor. A čo si ja všímam, mnohé texty, ktoré sa chcú tváriť ako recenzie ani recenziami nie sú a kvôli nim sú ľudia skeptickí voči recenziám vo všeobecnosti.

Recenzie mám veľmi rád, aj keď ja ich píšem len výnimočne. Ľudia sú skeptickí, pretože internet je plný odpadu a prílišného fanúšikovstva. Serióznu kvalitu je možné hľadať len na serióznych platformách. Pre mňa je užitočný aj Týden. Dostane sa to od rodiny, ktorá to prečíta na záhrade, ku mne, ja si vytrhám, čo potrebujem a zvyšok vyhodím. Tam je jednostranová recenzia, pri ktorej si hovorím, že by som v živote nič také nenapísal. Starostlivo kvalitný rozbor s nadhľadom a vtipom, má to príbeh, štruktúru, niečo sa priučíš a dáva to zmysel. Rovnako ako recenzie v Rock & All aj Spark občas dokáže napísať veľmi dobré recenzie. Všetko je to ale o tom, ako ten text na teba pôsobil a či ti odporučil niečo, čo sa zrovna tebe hodí. Otázka je, či chceš fanúšikovstvo alebo seriózny text.

 

Teraz si vlastne zhrnul všetko podstatné o recenziách. No ty viac robíš rozhovory. Čo by mal mať podľa teba fakt dobrý rozhovor, ktorý ťa zaujme?

Ten rozhovor ma musí baviť celú dobu, aby som ho dočítal do konca. Primárne to musí byť rozhovor s niekým, kto ma zaujíma. Málokedy človek skočí po niečom, čo vôbec nepozná. Takže človek chce, aby sa tam dozvedel niečo, čo sa nikde predtým nedočítal. Ja si najviac cením, keď je to príjemný, priateľský pokec. Kedy ten muzikant pôsobí, že sa uvoľnil, otvoril, oboch to bavilo a teba ten rozhovor tak krásne vtiahne, že ťa potom aj mrzí, že to skončilo.

 

Koľko asi rozhovorov máš na konte?

Už to bude za stovkou.

 

A ako ty dosahuješ, aby sa ti ten muzikant otvoril a aby to bolo priateľské?

Výborný je nástroj magazínu Muzikus, kde robím už asi 8 rokov. Keď poviem, že budem robiť „front cover interview“, je výhoda to, že sa s tým muzikantom začneš baviť o nástrojoch. Keď sa robia rozhovory, väčšinou má ten muzikant aj trojdennú session, kedy od rána do večera robí rozhovory a všetci sa ho pýtajú stále tie isté koniny s príšernou angličtinou. A tým muzikantom z toho až hrabe. Takže keď človek na nich nabehne slušne, s kvalitnou angličtinou, slušným, priateľským úvodom a ponúkne inú tému ako ostatní, a to sú väčšinou tie nástroje, rozkecáš sa s ním. On je rád, že sa mohol rozkecať a až potom sa s ním začneš baviť o novom albume, producentovi, zmene v kapele. Ale nespýtaš sa ho: „Čo nová doska?“ Povieš mu svoj názor s rešpektom, ten človek dostane chuť to s tebou rozoberať. Keď je naozaj rozbehnutý a dobre sa mu s tebou baví, až potom mu môžeš povedať niečo osobnejšie. Napríklad teraz som mal Rogera Glovera z Deep Purple. Bol to nesmiesne sympatický gentleman, a preto je potreba prípadnú otázku na Ritchieho Blackmorea načasovať. Ale keby si sa ho to spýtala v prvej otázke... Nebál by som sa, že by položil telefón. Treba to dávkovať, mať určitý rešpekt. Na začiatku sa predstaviť, ujasniť podmienky. Prekvapiť ho niečím, napríklad: „Počul som dosku tvojej dcéry, tamtá skladba sa mi páčila.“ Vycítia každý detail, či si pripravená. Keď sa trafíš, rozhovor vystrelí úplne inam. Treba vychytávať tie momenty a udržiavať priateľskú konverzáciu, nie sekať ten rozhovor po otázkach a odškrtávať si ich „mám to za sebou“.


spustiť video spustiť video

Viem, že na svojej stránke píšeš o niektorých konkrétnych prípadoch, ako si sa na daného interpreta pripravoval, ako si sa snažil dopracovať k situácii, aby bolo vhodné položiť možno trochu chúlostivú otázku. Máš ale nejaký jeden rozhovor, po skončení ktorého si si povedal, že to sa ti naozaj podarilo, bol najpríjemnejší, najlepší a si naň najviac hrdý? A zase jeden z opačnej strany, ktorý bol najnepríjemnejší a nevydaril sa?

Tých extrémov bolo niekoľko. Do dnes mi kamaráti pripomínajú rozhovor s bývalým basákom Metallicy Jasonom Newstedom, že to bol môj najlepší rozhovor. Počkal som na tú otázku ohľadom Metallicy (prečo odišiel) asi do tridsiatej minúty po tom, čo všetko vychádzalo. Trafil som nástroje, povedal som mu, že jeho spev v sólovom projekte znie ako spevák Testamentu. „Nekecaj, ja som s ním na začiatku kariéry zdieľal skúšobňu, spali sme v tej istej izbe, keď sme nemali ani na pivo,“ povedal mi a trafil som potom ešte pár drobností. Potom sme sa trochu začali hádať a z neho to krásne vypadlo. Na konci mi povedal, že takéto veci ešte nikdy nikomu nepovedal a prosil ma, aby som bol férový a dám si pozor, ako to zverejním. Samozrejme, dal som si záležať. Okrem toho sú príjemné, pohodové rozhovory. Väčšinou sa stáva, že s tými najväčšími kapacitami sa dokážeš baviť hodiny. S basákom Deep Purple Rogerom Gloverom, s Ianom Paiceom z Deep Purple, Steve Hackett, bývalý gitarista Genesis... Sú príjemní, rozkecajú sa a dokáže aj on od teba očakávať akoby spätnú väzbu, niečo sa ťa tiež opýta.  

Ale hrozne nepríjemný bol spevák Winger, čo je taká „béčková“ osemdesiatková hairmetalová kapela, z ktorej si robili srandu v seriáli Beavis and Butt-Head a dodnes ich všetci parodujú vrátane Steel Panther. Keď som sa s ním bavil, tak bol majster sveta v zmysle „my sme najväčšia hairmetalová kapela všetkých čias, nikto na nás nemá“. Takto pokračoval, tak som ho poslal do prdele, začal som sa s ním doťahovať a nakoniec sa mi on vtieral ako „Praha bola pekná, poď sa ešte baviť, prosím ťa“. Dvakrát som sa pohádal s Floor Jansen z Nightwish. Prvýkrát to bolo, keď vydávala druhú sólovku s Revamp. V pravom momente som sa pokúsil čo najgalantnejšie opýtať na  jej psychické problémy v dobe prípravy albumu a pýtal som sa, či tým bola ovplyvnená atmosféra dosky. Ona na mňa vybehla, ja som sa jej ospravedlnil, že sotva to zvládam, mám chrípku. Ona sa mne ospravedlnila, že tiež má chrípku a nemala tak vybehnúť, ale že sa jej to pýtajú stále. Bol to strašne zvláštny rozhovor. Druhýkrát si ma nepamätala, bolo to na akcii Christmas Metal Symphony 2013 v Prahe, kde boli mnohé metalové celebrity, striedali sa v rôznych pesničkách. Sedel som v zákulisí, starý Udo (Dirkschneider) si čítal Rock & Pop a ja som sedel vedľa neho baviac sa s Floor. Pýtal som sa, aké si myslí, že to je pre dámu, ktorá príde do publika so svojím metlákom, pozerajú sa na túto šou a vidí ju obklopenú samými chlapmi. Aké to asi pre ňu musí byť v takom pánskom prostredí a ako to zvláda. „Pre mňa to vôbec nie je nepríjemné, to len tá tvoja otázka je nepríjemná,“ povedala. Hovorím jej: „Floor, už sme sa pohádali asi pred rokom, počúvaj ma. Pýtam sa preto, lebo to vidím na tvárach tých báb, dokonca sa ma na to pýtali. Ženská tam príde so svojím napol ožratým metlákom, má porast v podpaží, koženú bundu a ty jej zaspievaš Phantom Of The Opera. A povie si, že keď ja mám jedného vedľa seba a jeho päť ožratých kamošov, aké to pre ňu asi musí byť , keď ona má asi pätnásť takých metalistov okolo seba.“ A ona: „Prepáč, más pravdu. To je obranný mechanizmus. Mňa sa ľudia väčšinou pýtajú také hlúposti, sú nepríjemní a majú také hnusné narážky, že som si nemohla pomôcť.“ Potom sa rozkecala, aké to bolo. Extrémov bolo dosť, ale nerád by som zabúdal na tie kapely, ktoré sú niekde uprostred.  Každý rozhovor ťa dokáže niečím obohatiť.

 

Máš jednu alebo pár osobností, z ktorých si pred rozhovorom bol fakt nervózny, ale aj šťastný, že máš možnosť rozprávať sa práve s týmito ľuďmi?

Prvý rozhovor, čo som kedy robil, bol so spevákom Evergrey Tomom Englundom. Ním som vtedy bol akoby napol posadnutý – plagáty, tričká, napočúvané všetky albumy, všetky originálky. Ten večer som tiež vyhral súťaž o fanúšika daného miesta, kde hrali, to mali vtedy takú súťaž. Mal som sa s ním stretnúť v tourbuse pred koncertom v Prahe. Koktal som aj svoje meno. Najväčšie „bobky“, čo som kedy mal, bol basák z U2, ktorého som na rozhovor dostal asi pred rokom a pol. Je to prvý a zatiaľ posledný rozhovor s U2 v našej republike. Snáď mám pravdu, overoval som si to u kolegov aj u oficiálneho českého fanklubu. To som sa viac bál ako pred opakovaním v autoškole. To ten žalúdok naozaj nedával. Ale tiež je to sympaťák, veľmi priateľský pán a trikrát sa niečo spýtal on mňa.  


Už si spomínal, s kým si rozhovor robil, ale čo opačná strana? S kým si ešte rozhovor nerobil, ale chcel by si? Ak si dobre pamätám, jedným z nich je Ozzy Osbourne.

Presne tak. Mrzí ma, že Lemmy umrel skôr, ako som sa s ním mohol druhýkrát stretnúť a fakt si pokecať. Ešte som nemal šťastie na Roba Halforda. Teraz to už ale nie sú tie obrovské hviezdy, ale skôr také akoby perličky, ktoré ma berú a snažím sa skôr dopracovať k tým relatívne menším hviezdam, čo ma určitú chvíľu fascinujú a stretnúť sa s nimi. Nemôžem ani za nič znovu zohnať speváka The Dillinger Escape Plan. Robil som s ním rozhovor dva alebo tri roky dozadu na Brutale a len tak sa zmienil, že rozbieha bočnú kapelu The Black Queen. To metalcoreové hovado, ktoré behá ľuďom po hlavách, rozbehlo normálne osemdesiatkový synth pop ako bočný projekt. Mám aj ich tričko, objednal som si ho z Ameriky, pretože na ich koncerte v Berlíne vtedy nemali nič. Na tom tričku je logo čierne na čiernom, sotva tam vidíš znak. Od vtedy sa ho snažím zohnať. Keď mali prísť do Prahy, havarovali v Poľsku. Na Hellfeste mi vyšiel polhodinový videorozhovor s basákom, ale jeho zohnať nemôžem.  Idem do backstageu robiť rozhovor s Prophets Of Rage a on prechádza okolo mňa. A teraz ho odchytiť, keď ma manažér ťahá do backstageu, že?  A ja mám práve vtedy to tričko na sebe. Takže k nemu som sa nedostal. Ale ešte aspoň toho Ozzyho... Fakt ho musím stihnúť, kým umrie. 

 

A keď ho raz stihneš, už vieš, čo by si sa ho chcel opýtať?

Najlepšie je, že som nad tým ešte vôbec nepremýšľal. Keď mi povedia, že o dva mesiace robím rozhovor s Ozzym, tak si dám dvojmesačný rešerš. Pár ľudí mi síce povedalo, že: „Ty sa chceš baviť s Ozzym? Tak to si veľký frajer.“ Budem naštudovaný, pripravený a budem do neho perliť. Vychutnám si ho. Bohužiaľ, nevyšiel ani Tony Iommi, ani Geezer Butler, ani Bill Ward. Vyšiel mi ale Tony Martin, po Ozzym najdlhšie fungujúci spevák Black Sabbath. Keď som mal robiť rozhovor s Tomom Morellom na Hellfeste, na poslednú chvíľu to zmenili a dostal som rappera zo Cypres Hill a toho bubeníka. Nechápem, ako sa mi to mohlo stať, ale asi polhodinu predtým mi došlo, že veď on hral v Black Sabbath. Hovorím si: „On s nimi nahral trinástku namiesto Billa Warda. Kde mám tu originálku?“ Mal som pred sebou bubeníka Black Sabbath a nič som pri sebe nemal. Takže stále chodím okľukou okolo tých hlavných ľudí Black Sabbath a stále som sa k tej štvorke nedostal. A to ich bombardujem, kde sa dá – Twitter, aj žena/manažérka Geezera Butlera, aj agentúry, Billa Warda som niekoľkokrát oslovil mailom, všetky agentúry, ktoré sa kedy starali o Tonyho Iommiho, Sharon som napísal asi trikrát. A budem to skúšať ďalej.

 

Tak teda veľa šťastia. A keď by si sa na Ozzyho chystal aj dva mesiace, koľko ti trvá priemerná príprava na rozhovor?

Najskôr som sa pripravoval aj týždeň po kúskoch. Ako keď sa pripravuješ na skúšku. Ale teraz to robím skôr nárazovo. Pripravujem sa deň – dva vkuse. Ale ak viem, že za nejakú dobu môže niečo vzniknúť alebo vzniká u mňa chuť robiť s niekým rozhovor, lebo ma jeho album začne baviť, vezmem mobil a v poznámkach si píšem jednu otázku za druhou. Pomaly popri počúvaní albumu, čo mi napadne. Keď tam nazbieram časom aspoň päť otázok, poslúži mi to ako kostra a na jej základe postavím potom ostatné. Takže nevinne dlhšiu dobu dopredu a potom deň – dva intenzívne.

 

Čítaš s daným človekom aj iné rozhovory? Na inšpiráciu alebo aby si vedel, čomu sa vyhnúť.

Snažím sa to nerobiť hneď, lebo by som bol nerád, keby niekto vycítil, že som si zobral veľa inšpirácie. Je to nevhodné a navyše ťa to veľmi ovplyvní. Robím vlastný rešerš, vypíšem si 10 až 15 otázok a vytlačím si tri – štyri rozhovory, najlepšie v angličtine a až potom väčšinou čítam tie české. Porovnávam, čo sme sa trafili spoločne. Keď na niečo natrafím, nejaké zaujímavé pointy, tak na to skôr nadviažem niečím svojím. Nie že by som ukradol nejaké otázky.

 

Ak je novinár v kontakte so známymi hudobníkmi, je to cesta, ako sa s nimi skamarátiť – to si asi pomyslí nejeden človek a môže to byť dôvod, aby sa začal venovať rockovej žurnalistike. Šanca na takéto priateľstvo je však asi skôr len s lokálnymi kapelami, nie?

Ja som nad tým uvažoval, že to možno bola tiež jedna z mojich inšpirácií, prečo to robiť. Okrem toho, že človek chce chodiť na koncerty a šíriť svoje tipy ďalej, chce aj nadviazať nejaký vzťah. Tých 10 rokov ma naučilo, že kamarátstvo sa tam nebuduje alebo len veľmi zriedka. A to pozor na to. Ty máš svojich kamarátov a keď ti zavolá nejaký biznis partner v práci, tak je to stále len pracovný vzťah. Tak isto aj muzikanti. Ak je ten človek k tebe priateľský, tak z toho máš radosť aj ty, aj on, že môžeš ich kapelu prezentovať príjemne. Ak je to v medzinárodnom prostredí a ty si s tým človekom hovorila raz alebo dvakrát, tak až potom si ťa možno zapamätá. Ale nedá sa povedať, že ste kamaráti. Takých rozhovorov muzikant urobí za tri dni aj 50 a je dobre, že si ťa vôbec zapamätá. Stále je to pracovný vzťah, aj keď môžete byť k sebe priateľskí, môžu ti ponúknuť nejaký extra materiál, albumy, lístky a podobne.

 

Toto si niekoľkokrát opakoval aj na kurze, ktorý si organizoval. Ako vznikol nápad, že budeš mladých nádejných novinárov učiť, ako majú robiť rockovú žurnalistiku?

Vtedy (rok 2015) som pôsobil ako marketingový špecialista v Liternární akademii. Keď sa človek chce stať spisovateľom, básnikom alebo pôsobiť v médiách, toto bola geniálna škola. Ponúkala spektrum kurzov v rámci tvorivého písania, online marketingu a podobne. Ja som dohliadal na to, aby sa tie kurzy propagovali. Keď som tam nastúpil, v rámci prijímacieho pohovoru si všimli, čo robím vo voľnom čase a povedali mi, aby som si rozbehol kurz. Tak som to skúsil, ale nerozbiehal som to tým štýlom, že som nejaká kapacita. Pozval som tam kapacity z redakcie, ktoré rešpektujem viac. Bol tam Michal Husák, prišiel aj mladší kolega, ktorý má vyštudovanú žurnalistiku, Vojta Tkáč. Ja som zostavil štruktúru, čo som chcel predať ďalej. Ja som taký novinársky hybrid. Študoval som veľa rokov v zahraničí, keď som sa vrátil, tak som mal trojky z češtiny, ale viem po anglicky, baví ma to, v určitých odboroch mám prehľad, trošku šťastia a bum, som tam, kde som. Ale toto boli kapacity, ktoré sa tomu venujú denne, vedia to napísať perfektne bez chyby, pri mne si editor občas trhá vlasy, a preto som ich pozval. V rámci toho kurzu som chcel ponúknuť mladým talentom možnosť uplatniť sa, pretože ja som sa musel dlho „prekusávať“. Celkovo som z toho mal príjemný pocit, snáď aj tebe to k niečomu bolo, pani šéfredaktorka. Ale aby som bol úprimný, keď som začal na zúčastnených chrliť vydavateľstvá, ktoré by s nimi spolupracovali, ponuky kapiel, ktoré by s nimi urobili rozhovor, stáže, tak väčšina tých deciek prestala komunikovať, keď niečo nevyšlo. Väčšina neprejavila nejaké nadšenie, že by to poriadne chceli využiť. Asi to mali až príliš na striebornom podnose a všetko pripravené. Aj ten kolega Michal Husák povedal, že tam bola trieda plná talentov. Ale málokto to využil. Asi je treba, aby človek za tým išiel sám a chcel to robiť. Drieť a pomaly sa pretláčať. 


Bol to len jeden kurz, ten víkendový? Lebo viem, že si plánoval zorganizovať aj dlhodobejší kurz rockovej žurnalistiky, ale neviem, či sa to aj uskutočnilo.

Chcel som v tom pokračovať, ale medzitým tá škola skončila. Majiteľ vyhlásil insolvenciu. U mňa to až taký problém nebol. Za ten kurz som nedostal zaplatené a na tie bublinky (Lambrusco alebo Prosecco) som triedu rád pozval. Sám som si to užil, ten kurz bola hrozná sranda. Pokúšal som sa urobiť druhé pokračovanie v rámci Akademie literárnich novin. Ale prihlásilo sa vtedy málo ľudí a nebolo možné získať dostatočnú propagáciu v rámci vtedajšieho rozbiehajúceho sa Rock & All. Ale nevadí. Nechcel som sa tomu nejako intenzívne venovať. V tej jednej várke som ponúkol ľuďom všetko. Len by som opakoval tú jednotku a potom by som ponúkal asi priebežné konzultácie pri pive, lebo aj ja sám sa obraciam na staršie kapacity, keď niečo potrebujem prekonzultovať. Ale ten kurz bola skôr užitočná jednorázovka.

 

Myslíš si, že bude vždy dostatok mladých nadšencov, ktorí budú ťahať rockovú žurnalistiku?

Myslím si, že áno. Mladšia generácia je, rastie a bude. Ale naozaj by som rád u nej videl úctu voči starším, aj keď teraz zniem ako taký dedko. Čítať si tie články starých kapacít, pretože sa nedá napísať: „Táto doska je božská, pretože je božská. A koncert bol božský.“ Treba sa pozerať na štruktúru, ako sa to píše. Čítať, čítať, čítať. Učiť sa a písať to poriadne. Lebo potom sa človek motá len vo fanúšikovskom texte. Niekomu to možno vyhovuje, ale ja to vidím inak, chcem sa zlepšovať.

 

Keď si niekto teraz, napríklad po dočítaní tohto rozhovoru, povie, že chce písať o hudbe, ako začať? Máš pre neho radu, čím sa má riadiť?

V prvom rade na to ten človek musí prísť sám, že tomu fakt chce dať ten čas a baví ho to. Že mu nestačí svoje myšlienky zdieľať len s najbližším okolím a chce to šíriť ďalej. Že dokáže zosmoliť text a nevypadá to úplne strašne. Ak to človeka berie od mladosti a má chuť písať do študentského časopisu, to je asi najgeniálnejší priestor. Ak napíšeš totálne koniny, tak to ostane len na tej škole. Ak sa ti to darí, dostaneš odozvu od učiteľov, zlepšuješ sa. Ponúkneš sa nejakému webu alebo redakcii. Musíš to skúsiť, kde chceš, rovno im poslať niečo napísané k zváženiu. A keď ti to nakoniec dovolia, tak sa učiť, písať, písať, čítať, čítať, písať, brať si každú kritiku k srdcu, každú chybu si vypisovať. Písať si štruktúry reportáží, recenzií, rozhovorov... Všetko s nadšením, ale zároveň s úctou.

 

A pohľad z druhej strany – ako by mal ideálny rockový fanúšik pristupovať k rockovej žurnalistike v pozícii čitateľa? Čítať, kupovať si časopisy... Ale čo by si na tom mal naozaj vážiť?

My všetci novinári sami veľmi dobre vieme, že keď niečo píšeme, tak do toho dávame strašne veľa času, energie, prípravy, kým to potom editor upraví. Málokomu dochádza, aký je časopis kolektívny kus práce. Tí čitatelia by si fakt mali vážiť tú prácu, čo do toho redaktori dávajú. Tá práca v mnohých prípadoch je naozaj kvalitná. Rocková komunita rastie a s ňou pomaly aj čítanosť a záujem kupovať si to. Ale keď som prišiel do rockového podniku a mal som tam 20 rockových kamarátov, tak nikto si nekupoval časopisy ani originálky albumov. Musí to byť v tých ľuďoch. Musí tam byť vernosť – či už k médiu, alebo ku kapele.

 

Bodka na záver: Pri rozhovore je lepšie byť na strane toho, čo sa pýta alebo na strane odpovedajúceho?

Vieš, že som nad tou otázkou uvažoval, keď si ma mi ozvala? Obidve sú fajn. Už som robil jeden alebo dva rozhovory, že sa mňa niekto pýtal a vždy mi dochádza, že čím viac robím rozhovorov na druhej strane, tým viac ma to inšpiruje, aby som bol kvalitnejší na tej prvej strane. Pretože ti vtedy všetko dochádza.